P.S. Nechcem Ťa

Divadlo pokračuje

Vybehli sme z obchodu, vyšli z bočnej uličky a hnali sa po hlavnej, až kým sme nezašli za roh.

„Dano už prestaň, stačí! Už tu nie je!"- skríkla som na neho a zastala som. Už ma nebavilo plápolať za ním ako nejaká vlajka vo vetre. Zastavil a ja som si vytrhla ruku z jeho zovretia. Chvíľu na mňa zmätene pozeral.

„Prepáč." Zahrabol si obe ruky do vlasov a chvíľu tak stál s prižmúrenými očami. Potom, keď ich otvoril, pozeral na mňa nešťastne.

„Nika, prepáč, fakt, chovám sa jak idiot." Zaklonil hlavu s rukami ešte na krku a zhlboka sa nadýchol.

„Nemyslel som si, že ma tak zoberie, keď sa opäť stretneme...............po tom."

„Takže ste sa od rozchodu nestretli?"

„Nie, a ak som ju niekde zbadal, tak som sa jej vyhol veľkým oblúkom. Až doteraz."

„Chcel by si ju späť?" Do kelu, čo ma to napadlo? To akú kravinu som sa opýtala, mi dochádzalo až neskôr. Neviem, možno to bolo tým, že Saša bola naozaj pekná a hodili sa k sebe. K nemu by sa hodila každá kráska. Dano na mňa hodil prekvapený a zachmúrený pohľad.

„Nie! Už nikdy!"- povedal to tak rezolútne, až ma to prekvapilo. Potom ku mne pristúpil a pokračoval už miernejšie.

„ Ďakujem ti, fakt som veľmi rád, že si mi tam nestrelila a zahrala moju frajerku."

" Pochybujem, že si tým niečo vyhral, keď som hrala tvoju frajerku ja." Vypadla zo mňa posmešná poznámka.

„Prečo? Nechápem."

„Stačilo sa pozrieť ako vyzerá ona a ako vyzerám ja." Cítila som sa mizerne, ani neviem prečo?

„Ako vyzeráš ty?" Bola som otočená chrbtom. Nenapadalo ma čo povedať, aby to nevyznelo ako sebaľútosť.

„Nika, čo to trepeš, ako vyzeráš ty?" Ach, čo chceš počuť, že nie som taká krásavica, čo sa za ňou všetci otáčajú? Otočila som sa s rozhodenými rukami, aby som mu vysvetlila, ako sa na mňa Saša pozerala, alebo, že on predsa nie je dievča, aby to pochopil. A zbadala som na rohu Sašu, ako nás pozoruje. Rozhodla som sa v tej sekunde, predviesť jej ďalšie divadlo. Bez ďalšieho rozmýšľania som sa prišla k Danovi a objala ho kolo krku. Bol z toho v šoku, to bolo posledné, čo som videla na jeho výraze, keď som si ukladala hlavu na jeho plece, aby som bola najbližšie k jeho uchu.

„Saša sa díva."- zašepkala som. Jeho ruky , čo v šoku z môjho objatia ostávali voľne visieť, sa hneď okolo mňa ovinuli.

Dano sa potichu zasmial a tiež si položil hlavu na moje rameno.

„Hra na milenecký pár sa mi páči."

Začalo mi dochádzať, že môj herecký výkon ma dostal do prílišnej blízkosti a tepla.

„Veľmi si to neužívaj, lebo predvediem hru na milenecké hádku." - snažila som sa ho trochu schladiť.

„Nie to radšej nie." vzdychol na mojom ramene, alebo to bol úsmev a jeho ruky si ma pritiahli ešte bližšie. Také príjemné teplo z objatia, až sa mi chcelo veriť, že je to v poriadku, že to takto má byť. Ale to predsa nie je pravda........................Rado.....................spomienky na dlhé objímanie................... začalo ma bolieť v hrudi.

Saša sa otočila a odchádzala, asi sa už na nás vynadívala dosť. Dano ju nevidel, lebo bol ku nej chrbtom. Čakala som kedy sa stratí z dohľadu. Moja bolesť sa stupňovala, mala som pocit, že mi vypaľuje dieru dovnútra. Dych sa mi zrýchľoval, pohľadom som poháňala Sašu, nech už konečne zájde za roh. Nech už to skončí, nech necítim tú prázdnu dieru. Konečne, Saša zmizla.

Dočista som sa vytrhla z náručia a odskočila dozadu. Neviem, kto z nás dvoch mal nešťastnejší výraz, ale ja som nemohla byť blízko neho už ani sekundu. Začalo ma bolieť až čelo, ako som mala zvraštené obočie.

„Nika?" -opýtal sa opatrne.

„Nemôžem, prepáč." sťahovalo mi hrdlo. „Musím ísť." Potrebovala som utiecť, pred tou bolesťou, spomienkami, pred Danom. Otočila som sa na odchod. Správala som sa hlúpo, vedela som to, ale ak by som ostala iba chvíľu dlhšie, tak sa rozplačem.

„Nika, počkaj." Chcel ma zastaviť, už, už naťahoval ruku. Otočila som sa a zdvihla ruku s vystretou dlaňou, aby som mu naznačila, že má stáť.

„Prepáč musím ísť." - to som už hovorila s priduseným hlasom.

„Pokazil som niečo?" pozeral na mňa tými svojimi modrými smutnými očami.

„Nie , už musím ísť a sama." Cúvala som a uisťovala sa pohľadom, že nevykročil za mnou. Keď som bola tak na pár krokov a on ostal stáť, spustila som ruku a pustila sa preč takým rýchlym krokom, ako so len zvládla, len rýchlo preč, rýchlo preč................ oči ma pálili, každý krok a náraz na pätu som počula v hlave ako obrovské bubnovanie. Ani som nevedela, kadiaľ idem, potrebovala som len ísť a ísť, lebo keby som zastavila, tak sa zosypem. Už som kráčala asi 20 minút. Napätie zo mňa pomaly odchádzalo a krok sa spomaľoval. Rozhodla som sa prestať blúdiť po sídliskách a ísť domov. Čím bližšie som bola, tým pomalšie som išla. Pozerala som pred seba, ale svet som nevnímala, iba vietor. Ten mi robil dobre. Cítiť ho na tvári, bolo ukľudňujúce.

„Veronika." zašepkal predo mnou.