"Nie." šepla som do telefónu, ale na druhom konci už bolo ticho. To predsa nemôže! Ja ..., čo mám robiť? Vstala som a začala nervózne chodiť po byte. Veď som sama doma. Čo ak mu neotvorím, zvažovala som. Určite to súviselo s Kubom. Do kelu! Mal ho predsa presvedčiť, že má na mňa kašľať, zjavne sa mu to nepodarilo. Ale dnes ......ja som dnes .......s Radom. Ozvalo sa klopanie. Až so mnou podskočilo. Ešte stále som zvažovala, že neotvorím. Mám strach, bolo to vidieť na mojom pohľade v zrkadle. Zaklopal znovu. Ako sa zase dostal do vchodu bez zvonenia? Mala som na sebe ružové pyžamové nohavice s mačiatkami, sivé tričko s takým istým mačiatkom, ale veľkým, ako na nohaviciach, čisto cute. Navrchu čiernu mikinu. No dobre, vzdychla som si. Otvorila som.
"Ahoj Nika." - povedal potichu. Neodpovedala som, iba som na neho upierala svoje smutné oči. Vkročil dnu a zavrel dvere. Na chodbe bolo prítmie, iba sviečky z obývačky hádzali jemné svetielka. "Ja..." prehrabol si vlasy. Pôsobil tak ustarostene. "....viem, čo ti povedal Kubo." Smutne som sa zasmiala.
"Je mi to ľúto. Je to kretén, nemal ti nič také, povedať..." - prerušila som ho.
"To je jedno." - povedala som s povzdychom, mala som pocit, že ma opúšťajú sily.
"Nemal si sem chodiť Dano. A asi by si mal už ísť." skoro som to šepkala.
"Neodpísala si mi, mal som strach. A potom, keď som všemožne zháňal tvoje číslo, mi Kubo povedal, nech si s tebou dám pokoj, že si...."
"Viem."
"Tak som z neho vymlátil všetko, čo sa stalo a čo ti povedal."
"Sľúbila som, že ti dám pokoj."
"Nika." urobil krok ku mne. Zovrelo mi hrdlo. Cúvla som.
"Mal by si ísť." odišla som, až k dverám do obývačky. Dúfala som, že odíde. Ale on tam stál, ani sa nepohol.
"Ty si sama?" Pritiahla som si mikinu bližšie k telu, čo mám povedať? Urobiť? Musel na mne zbadať, môj vystrašený výraz. Usmial sa tak nežne, ako na malé bábo.
"Zase vyzeráš, ako malé vystrašené mačiatko."
"Prestaň. Choď." Povedala som trochu prosebne.
"Nie dnes nesmieš byť sama."
"Prečo?"
"Všimol som si ten dátum a došlo mi. Sľubujem, že dnes som tu, iba ako dobrý priateľ, ale nenechám ťa tu samú." Sklopila som oči, asi s ním nepohnem. Otočila som sa a išla si sadnúť na gauč. Za chvíľu bol v obývačke aj on. Sadol si vedľa mňa. Trochu sa obzeral. Na stole bola krabica, po stole okrem horiacich sviečok, bolo porozkladaných zopár vecí a na gauči bol roztvorený album .
"Môžem?" Kývla som plecom. Vzal si ho a začal v ňom listovať. Akurát hrala pieseň z filmu Kniha života, čo som si nahrala.
And I won't let you fall
I won't let you go
No matter where you are
No matter where you are I'll be there
No matter where you are
No matter where you are I'll be there
V duchu som si ju spievala, význam tých slov mi robil balzam na duši. Dano iba sedel a obzeral fotky. Sem tam si povzdychol.
"Môžem sa niečo opýtať? Ale nemusíš odpovedať." Zamrazilo ma, lebo som vedela, že sa to bude týkať Rada. Iba som sa spýtavo dívala. Prehltol, poskočil mu ohryzok na krku, mala som pocit, že sa mu leskli oči, ale mohol to byť aj odraz sviečok.
YOU ARE READING
P.S. Nechcem Ťa
Romance"Nika, si fakt dosť nebezpečná." Pozerala som naňho neisto a zahryzla si do pery. "A to je dobre, alebo zle?" Chrapľavo sa zasmial prešiel pohľadom každý detail mojej tváre, vzdychol si. "Nebezpečne vzrušujúca, mám pocit, že sa z teba zbláznim." ...
