P.S. Nechcem Ťa

V jedálni

Tá modrina na Danovom líci mi neschádzala z hlavy. Vtedy nepovedal ani au. Už sa nedivím, že ma tak spacifikoval, že som sa nemohla ani pohnúť, kto vie kde ešte dostal odo mňa ranu. A čo mu na to povedali rodičia?

Na druhý deň som ho aj s tou modrinou videla niekoľkokrát. Raz, keď sme sa menili v triede, to sme sa iba míňali na chodbe a pozdravili sme sa. Dano sa tajnostkársky usmieval ako slniečko. Druhý krát na obede, keď sedel s ostatnými športovcami a robili ako inak, dosť veľký hluk. Dievčatá asi prváčky, stojace v rade na obed sa chichúňali a rozprávali si, ktorý z nich je najkrajší, ktorý má frajerku a ktorého by chceli. Ten s tou modrinou, že je zlatý, to tam padlo niekoľkokrát. Sklonila som hlavu a smiala sa. Pripadala som si, akoby som videla malé dievčatká, čo si vyberajú Kena ku svojej ideálnej barbie. Ako by iba na tom záležalo, či je pekný a či mi ho ostatné budú dosť závidieť. Jedna sa vyjadrila, že ho dostane. Oči sa mi doširoka otvorili. Uf, to sa mi snáď iba zdá, dostanem ho ? Za každú cenu? Veď to nie je tovar, ale človek. No tak vau, veľa šťastia s Leou.

Asi som staromódna, asi mi záleží na niečom inom. Na dôvere, na tom či, sa na toho človeka môžeš spoľahnúť, že ťa nezradí, že ťa podporí, poľutuje, či sa vôbec máte o čom porozprávať, či sa pri ňom cítiš dobre. Rado, bol ten, ktorý to spĺňal. Bral ma ako princeznú. Nebol typ playboya, aj keď všetci dospeláci hovorili, že je to pekný chlapec. No určite mi ho kamošky nezávideli a určite sa ho nesnažili dostať, ako nejakú vec. Veď aj ten chalan má city. No, nedalo by sa to určite povedať o všetkých. Určite sú tu taký, čo im veľmi dobre padne záujem dievčat a idú na kvantitu, bez ohľadu na ich city a záleží im iba na jednom, koľko zárezov už majú. A zjavne tu bol aj taký typ dievčat. Zrazu som si uvedomila, že už Dana neberiem ako bezduchého krásavca, ktorý iba využíva svoju krásu na získavanie objemného počtu dievčat. Keď sa tu o ňom bavili, že ho dostanú, myslela som na jeho city. Krútila som nad sebou hlavou. Kedy sa to vlastne zmenilo? Napadlo ma, ako sa mi zdôveril o svojej bývalej, ako ma držal v náručí, ako mi v tom náručí bolo dobre. Do kelu, na to by som nemala myslieť. Zase som na neho pozrela, tá modrina mu v odraze slnka, čo dopadalo na neho z okna, doslova žiarila. Ach ešte aj tá modrina mu pristane. Radšej som sklonila hlavu. Zase som pozrela na skupinku dievčat. Ak by som bola s Danom, vždy by som musela zápasiť s nejakou takouto, čo ho veľmi chce. Aaaaaa do kelu , vážne uvažujem nad tým, že by som mohla byť s Danom?! Veď od Radovej smrti ešte neprešiel ani rok a on ma ľúbil a vážil si ma a bola som pre neho tá najkrajšia a najlepšia. Zase som mala pocit, že sa nevládzem nadýchnuť. Rýchlo som opustila preplnenú jedáleň. Moje kroky smerovali na wecká. Umyla som si tvár a pomaly nabrala dych. Strávila som tam asi 10 minút, kým som si bola istá, že budem vedieť normálne dýchať. Sadla som si ku skrinkám a vytiahla si topánky.

"Ahoj, slečna nebezpečná." prisadol si zrazu Dano, priletel ani neviem, z ktorej strany a veselo sa usmieval.

" Cha, cha, cha, tak si drž odstup." nechcela som mu úplne pokaziť náladu, ale nevedela som sa akosi vymaniť zo svojich predchádzajúcich myšlienok.

"Nie. Ja som predsa rád, vždy keď sa pozriem na seba do zrkadla, tak si na teba spomeniem."-pokračoval veselo ďalej.

"No a do zrkadla sa pozeráš veľmi často a rád." to nebolo odo mňa pekné. Dano sa zasmial.

"Hej, vždy keď si na teba chcem spomenúť." On je neskutočný.

"Pozri, čo tu pre teba mám." šahol do tašky, vybral farebnú taštičku a podal mi ju. Veselo sa pozeral a čakal, kým ju otvorím. Rezignovane som si vzdychla a otvorila ju. Bola plná umelých kvetov. Prekvapivo som pozrela.

"To si z kadiaľ ukradol?"

"Z domu a neukradol, ale zobral."

"Zobral si ich mamke? Tak ich vráť." Neprestával sa usmievať.

"Nemôžem, sľúbil som jej, že jej z toho niečo vytvorím. Takže..." Významne nadvihol obočie. " Musíš ma to naučiť."

"Ja nič nemusím." Hodil na mňa smutné oči.

"Prosím, prosím." Bolo to smiešne.

"Dobre, možno."

"To už znie lepšie. Tak kedy?"

"Počuj, ty si rýchly jak šíp Robina Hooda." smial sa.

"Dnes, alebo zajtra?"pokrútila som hlavou, ale musela som sa zasmiať.

"Dnes nie, mám výtvarku."

"Ok, tak je to jasné, teda zajtra. Pôjdeme ešte niečo nakúpiť? Nejaké blbostičky?" Hľadela som trochu nechápavo. Ako vlastne som do tohoto spadla? Mám s ním ísť nakupovať a potom vyrábať vecičky? A kde? U mňa doma? U mňa s ním sama? Mozog mi pracoval na prvé obrátky.

"Aaaa, kde to chceš vyrábať?"- povedala som zmätene.

"Neviem, pre mňa za mňa aj pred bytovkou na lavičke."

"Veď tavnú pištoľ treba zapnúť do elektriny a farby si tiež nerozložíš na lavičke."

"Môžeme ísť ku mne."

"No to určite." schuti sa smial.

"Bojíš sa?"

"Ani neviem ty sexuálny maniak." Pozrela som na neho, oči mu len tak žiarili, ako sa dobre bavil.

"Aj keď sa tak na teba pozerám......." - ukázala som na modrinu, "......mal by si sa radšej báť ty." Zase ten sladučký úsmev.

"Takže u teba?"

"Ja , musím sa opýtať..."- jachtala som.

"Dano, ideš?" zavolal na neho Jakub, stál aj s Rišom na rohu.

"Dobre, tak zajtra, teším sa." žmurkol na mňa a už bežal. Ostala som tam sedieť v nemom úžase. Nestihla som protestovať, ani protivne reagovať, ani nič. Moja žiarivá modrina zmizla za rohom.

Dano Nike nedáva veľa možností na únik a dobrovoľne nasilu si zariadil ďalšie stretnutie. :-)