Únos

4.4K 305 6
                                    

Zamierila som si to rovno na wecka. Oprela som sa o umývadlo a pozerala na seba do zrkadla. Po mojom červenom rúži nebolo skoro ani stopy, zjedla som ho s desiatou. Uškrnula som sa a pozorovala som svoje pery v zrkadle. V hlave sa mi miešali myšlienky, sny a úvahy z celého dnešného dňa. Vytiahla som rúž a rozmýšľala či ho použiť. Myslel Dano na moje pery tak, ako ja na jeho? Otvorili sa dvere a do weciek vstúpila Lea v tesnom závese s Danou. No do kelu. Vo vzduchu som cítila problémy.

„Aaaa, koho to tu máme." zanôtila s falošným úsmevom. No, dnešný deň, je proste úžasný. Nechcelo sa mi na ňu pozerať a rozhodla som sa . Vysunula som rúž a začala som ním jemne ťahať po perách. Len nech nevidí, že som nervózna a nech nevyjdem pomimo pier. Snažila som sa , aby som pôsobila sebavedomo.

„Vieš, neviem na čo sa to vlastne hráš." Oprela sa o stenu a založila si ruky. „Meníš imidž, kechlíš sa, snažíš sa zaujať. Fakt si naivne myslíš, že by sa Dano s tebou zahadzoval. Že by práve s tebou mohol niečo mať?" V ponižovaní bola zjavne macher. Neodpovedala som, jej slová ma zasahovali vo vnútri, akoby presne vedela o mojich pochybnostiach a myšlienkach. Nedaj nič najavo, nedaj nič najavo. Opakovala som si. Nárokom som sa pozerala do zrkadla, spojila som si pery, aby sa mi rovnomerne otlačili, našpúlila ich ešte, skontrolovala či je to v poriadku a potom som odložila rúž. Pozrela som sa na ňu chladným a pokojným pohľadom, najlepším aký som len v tejto situácii vedela vykúzliť a povedala moju repliku z divadla. Pamätala som si ju presne.

"Nie, sme iba dobrí kamaráti, poznáme sa už dlho, ja len viem, že sa mu páčiš ty a chcem, aby bol šťastný." K tomu som sa sladko usmiala. Lea sa zhlboka nadýchla, prižmúrila na mňa oči a zasyčala.

„Ty si myslíš, že si vtipná, že?"
"No sú ľudia, čo si myslia, že som." Konkrétne aj Dano mi to povedal. To som si však nechala pre seba, lebo som sa bála, že mi Lea vyškriabe oči.

"Vieš" -povedala zaliečavo s diabolským úsmevom, "možno dosiahneš čo chceš a pretiahne ťa, keď sa mu tak núkaš, je to predsa len chalan a potrebuje sex, ale pamätaj, hneď potom si pre neho mŕtva." Zabodla do mňa slovný nôž a čakala, že sa rozrevem. Takú radosť ti neurobím, už som sa naplakala za svoj život dosť a pre podstatnejšie veci.

„Ďakujem za upozornenie, veľmi si to cením." Povedala som chladne, sama som nechápala, ako sa mi to podarilo, keď vo vnútri som už krvácala. Vyšla som von. Keď sa za mnou zavreli dvere, zhlboka som sa nadýchla. Na krátku chvíľu som zavrela oči. Musela som zatlačiť hlboko, hlboko ten pocit poníženia, kým ich opäť otvorím. Na chodbe bolo plno, počula som hurhaj, dupot, hlasy. Otvor ich, bo do teba niekto vrazí, prikázala som si. Otvorila som oči a poobzerala sa, musela som pôsobiť zmätene. Zahliadla som Dana stál na druhom konci chodby, opieral sa o stenu a zvodne sa usmieval, presne tak ako ráno, keď mi vravel, že mám pery na zahryznutie. Ja som určite vyzerala ako čerstvo obarená. Sorry Dano , ale po tomto sa na teba nedokážem usmievať, dokonca ani pozerať. Otočila som sa opačným smerom a odišla, najrýchlejšie, ako sa len dalo.

Veľmi som si priala ho dnes už nestretnúť, ale osud mi asi neprial. Videla som ho, keď sme sa presúvali na poslednú hodinu, sklopila som zrak a tvárila sa, že niečo neskutočne dôležité rozkladám Jane, len aby sa moje oči nestretli s tými jeho. Nechcela som ho vidieť, ani jeho úsmev.

Na obede to bolo ešte horšie. Zase sedel pri okne a vo svetle z okna mu žiarili blonďavé pramene vlasov. Rehotali sa s chalanmi na nejakej blbosti. Zbadal ma, nadvihol ruku a usmial sa tak, až ceril zuby. V tej sekunde som sa otočila chrbtom. Viem, je to totálne detinské, ale čo mám robiť? Cítila som jeho pohľad na sebe, úplne ma prepaľoval. Neopovážila som sa ani mrknúť jeho smerom. Sadla som si na druhý koniec jedálne a chrbtom k nemu.

Fakt si naivne myslíš, že by sa Dano s tebou zahadzoval? Stále som to mala v ušiach, prehrávalo sa mi to ako pokazená platňa. Hrabala som sa v tanieri, ale v hrdle som mala hrču a jedlo mi nešlo dole krkom. Nakoniec som to vzdala a odniesla som to. Naskytol sa mi naozaj krásny pohľad. Lea stála pri ich stole, koketne sa smiala a všetci na ňu hľadeli s úžasom. No dobre konkrétne Dana som nespozorovala, lebo som sa snažila pozerať inde. Stačilo mi ,že som sa stretla s Leinym triumfálnym pohľadom. Nahodila som mrazivú masku ľahostajnosti, ale musela som na to použiť všetky sily. Cestou ku skrinkám som si vkuse nadávala. Čo tu riešiš Nika? Veď doteraz ti bolo fajn. Do kelu s Danom, prečo som si s ním vtedy sadla na tú lavičku? Prečo som ho neposlala kade ľahšie, nech si hľadá nejakú inú babu na svoje srandičky? Prečo som mu prezradila svoje tajomstvo? A prečo som do kelu skončila v jeho náručí už niekoľkokrát? Prečo si pamätám na všetky komplimenty, čo mi dal? Prečo si spomínam na každý jeho dotyk? Prečo sa mi vybavuje jeho pohľad a úsmev, keď sa spomenie jeho meno? Do kelu s tebou Dano!

„To ťa až tak bolí hlava?" Normálne som sa zľakla, keď sa ma to Jana opýtala. Vôbec som ju vedľa seba nevnímala. Zjavne som zabudla držať moju masku chladného fejsu a zračilo sa mi v nej všetko to, nad čím som premýšľala.

„No." Moja dlhá odpoveď.

„Neopováž sa byť znovu chorá!" - prikázala mi so zdvihnutým prstom. Zasmiala som sa , bolo to trochu komické.

„Nie neboj, mňa to prejde." Ukľudňovala som ju. Ale v hlave sa so mnou zase začal hádať môj vnútorný hlas. Prejde ťa to? Si si istá? A ako dlho ti to bude trvať? Ako dlho ti bude trvať zabudnúť na tyčinky s veselým podpichovaním, na mäkkú bundu, jeho modré oči, čo ťa pozorujú, až máš pocit, že sa v nich utopíš? Ako dlho ti bude trvať zabudnúť na pekne krojené pery s tým prekliatym sebavedomým úsmevom? A čo povieš Danovi? Už sa s tebou nebavím, lebo pre teba nie som dosť dobrá? Ach. Pre Rada som bola dosť dobrá.

„Hej desíš ma. Precvičuješ si ksychty na divadlo? Hnev, úsmev, smútok. Alebo ti iba šibe?"

„Z každého rožku, trošku." Prikvitla k nám aj Paťa.

„Čau, čau, zajtra nezabudni máme skúšku. Mám pre teba aj texty našich piesní." Podávala mi zopnuté papiere. Neochotne som ich vzala a robila som pri tom grimasy.

„Povedz jej niečo, desí ma správa sa ako z hororu." - sťažovala sa na mňa Jana. Paťa sa na tom bavila.

„Ale no, Nika nedes kamarátku." A veselo sa rehotala. Pridala sa k nám ešte Táňa, Mima a vyrazili sme od skriniek domov. Pred školou bolo plno. Na schodoch stála Lea a spol, športovci sa opierali o neďaleký plot. Skupinky prváčok sa hihňali a rozprávali o športovcoch. Ale no , kde sme v amerických filmoch. Prečo sú stále športovci taký in?

Prechádzali sme pomedzi ľudí, mala som pocit, že sme sa až niekedy predierali. Zbehli sme po schodoch. Veľmi som nekomunikovala.

„Nika, môžem s tebou hovoriť?" Ozvalo sa mi spoza chrbta. Prekvapené výrazy v tvárach mojich kamošiek prezrádzali, že je to Dano, aj keď ja som ho spoznala už aj po hlase. Nechcelo sa mi ani otočiť, nie dnes. Jana aj ostatné na mňa vytriešťali oči a naznačovali, však sa otoč nie. Ak by som sa neotočila, bolo by to s budúcimi otázkami asi ešte horšie. Tak som sa neochotne otočila, pozerala som radšej do zeme, na jeho topánky.

„Ano?" Počula som ako si vzdychol.

„Osamote." Nedalo mi, pozrela som sa na neho asi trochu zamračene.

„Ideme spolu domov tak, čo chceš?" Nadvihol obočie usmial sa na jeden kútik a vyklonil sa spoza mňa na dievčatá. Mala som tušenie, že mi moje správanie neprejde.

„Bude Vám vadiť ak si ju na dnes požičiam? Sľubujem, že ju odprevadím." Čo si to dovoľuje? Prekvapene, nechápavo a nahnevane, to všetko v jednom mixe sa mi zračilo v pohľade. A moje kamošky? Tie sa usmievali a kývali hlavou, že im to nevadí. Zrazu ma chytil pod kolená, nohy sa mi podlomili ja som mu spadla do náručia ako hnilá hruška, skríkla som od prekvapenia ako som padala a on si ma niesol preč, ako keby som bola iba pierko. Normálne ma uniesol spred školy.

Dúfam, že sa Vám aj táto časť trochu páči :)

P.S. Nechcem ŤaWhere stories live. Discover now