P.S. Nechcem Ťa

Vyjasňovanie

Kráčali sme s Paťou po chodníku. Dosť fúkalo. Počasie sa už začínalo kaziť. Mínusové teploty zatiaľ nehrozili, ale zima sa už blížila. Vietor rozfukoval posledné spadané lístie.

Kráčali sme dosť ticho. Ja ponorená do svojich myšlienok.

"No ako to vlastne pokračuje s Danom?" Nechcelo sa mi jej protirečiť a vyhovárať sa, že medzi nami nič nie je. Dnes muselo byť vidno, že je a Paťa nie je hlúpa. Pousmiala som sa.

"Sme dobrí priatelia, asi." zadívala som sa na nohy šuchotajúce po zemi.

"Pati, prečo si vlastne myslíš, že my dvaja s Danom máme nejakú šancu byť spolu? Prečo tomu tak fandíš?" Naozaj sa úprimne rozosmiala.

"Lebo od kedy ho poznám, sa na nikoho nedíval tak, ako na teba. Chceš naozaj povedať, že si si to nevšimla?" Trochu ma to pohladilo na duši.

"Ja neviem." Pomyslela som na Danov pohľad. Jeho neskutočne modré oči, v ktorých sa strácam a mám pocit, že ma pohltia ako bermudský trojuholník. "Neviem ako sa díva na ostatných."

"Normálne." -opäť sa zasmiala. "Ale na teba nie. Na teba sa pozerá inak, s takou nehou, proste zaľúbene. Viem ako sa zaľúbený chalan pozerá na dievča. Aj Kiko sa tak na mňa pozeral." sladko sa pri tom usmiala.

"A vysvetli mi, prečo by ste nemali mať šancu byť spolu? Prečo sa tomu tak brániš?" Hneď ma napadli všetky urážka a slová, čo padli na moju adresu....ty na neho nemáš......s tebou sa zahadzovať nebude...

"Lebo nie som ako Lea." - vzdychla som si.

"Počuj, keby chcel čo i len trošíčku Leu, tak už ju dávno má, lebo sa mu ponúka už ...no proste stále. Ale on ju zjavne nechce. On chce teba." Obzrela sa a potom pokračovala.

"A zjavne ťa chce veľmi, inak by nebežal za nami celú cestu ." Čože?! Pomaly mi dochádzalo, obzrela som sa tým istým smerom ako predtým Paťa. Mala pravdu, naozaj tam bežal Dano. Musel za nami bežať hneď ako dohovoril svoju poslednú repliku, inak by nás nestihol. Povzbudivo sa usmiala.

" Daj mu šancu, nehovor, že sa ti nepáči aj ty na neho pozeráš inak ." To by som teda tvrdiť nemohla, páčil, ale to predsa nie je všetko, čo je k vzťahu potrebné .

"Lenže on sa páči všetkým." Paťa už nestihla zareagovať na moju pripomienku, lebo ku nám práve dobehol Dano.

"Ahojte, čo ste tak zdrhli?" Ak by som mala povedať pravdu, tak by som povedala, že som sa snažila zdrhnúť pred tebou. A vyzerá to, že v tom nie som veľmi úspešná.

"No Nike sa zažiadalo čerstvého vzduchu." - zavtipkovala Paťa.

„Môžem........?"- začal Dano.

„Hej, hej ja už aj tak idem." Prerušila ho Paťa nahodila úsmev, ktorý vravel, ja aj tak všetko viem a zavadzať nebudem. Ešte zamávala. "Čaute." Obaja sme odzdravili. Pozerala som za Paťou, ako sa vzďaľuje a prechádza cez cestu. Vyrušil ma dotyk Danovej ruky. Najprv mi prešiel po chrbte ruky a potom chytil moje prsty do tých svojich a prešiel palcom po bruškách prstov. Pozerala som na to, ako na dobrý animák. Vyzeralo to ako spomalený záber. Dotyky boli jemné ako mávnutie motýlich krídel, prsty mal teplé ako dúšok čaju.

„Nika."- povedal to potichu. Odtrhla som pohľad od našich rúk a zdvihla oči k nemu. Naozaj na mňa hľadí inak? Pozerali sme na seba vážne.

„Čo sa deje? Prečo sa mi zase snažíš utiecť?" Jeho ruka mi stále hladkala brušká prstov. No má pravdu, snažím, už ani neviem koľký krát. A prečo je to tento krát? Bola som tak zachvátená skúmaním jeho pohľadu a vnímaním dotykov našich rúk, že som sa nad tým musela najprv zamyslieť. Aha to ako ma dostal na divadle.