P.S. Nechcem Ťa

5.

* 5 *

„Čo ak sa vo mne mýliš? Čo ak mi nejde iba o sex a tie veci, čo si hovorila?" Hovoril tak pokojne a potichu.

„Čo ak aj ja hľadám niečo viac."

Vyletel zo mňa pochybovačný smiech.

„ To ťažko. Myslím, že tvoje narcistické fotky, lajky polonahých fotiek a pozeranie erotických videí a trepanie spolužiačok po zadku hovoria o niečom inom." Najprv vyjavene pozeral a potom vybuchol do radostného smiechu.

„Takže si ma ostro sledovala." – pobavene sa smial ďalej. Ach, vo vnútri som zúrila. Pri tomto chlapcovi začínam mať vražedné sklony.

„ Samoľúby narcista."- zasyčala som s prižmúrenými očami. Strašne ma vytáčal. A ja som sa chovala fakt sprosto, snažila som sa ho urážať, kto mi dal právo súdiť ho. Nespoznávala som sa. Veď som vedela s rozvahou reagovať aj pri posmešných poznámkach zo strany pár hlúpych spolužiakov. To nie som ja. Ale on narušil moju rovnováhu. Moje krásne rovnomerne rozložené temné mračná nad vyprahlou pustinou. Teraz sa hromadili vo veľkých kopách a miestami hrozili blesky.

„ Prepáč."

„ Nika, daj mi prosím šancu a dokážem ti, že sa vo mne mýliš."

„Nezašibáva ti tak trochu?" No tiež to nebolo nič pekné, ale už som to aspoň povedla milo.

„Prečo by si to robil? Šak si môžeš vyberať medzi dievčatami čo ťa žerú, prečo by si sa mal namáhať niečo dokazovať práve mne?"

„Neviem, lebo chcem. Zaujala si ma ty."

„No hej, hej ja som taká zaujímavá." –povedala som s poriadnou dávkou sarkazmu. Potichu sa zasmial.

„A vtipná."

„No jasne."

„A pekná."

„Brzdi ja mám doma zrkadlo."

„Tak to potom vieš."

„Šibe ti. Na akých drogách fičíš?"- pinkali sme si slovíčka ako na tenise. Začínalo to byť celkom zábavné, lebo obaja sme sa usmievkavali.

„Tak dáš mi šancu?" Tak to bola rana pod pás.

„Počuj, ja to fakt nechápem. Čo ťa to tak zrazu chytilo? Nezmýlil si si tak náhodou dievča?" Vracal sa mi môj sarkastický humor.

„Vravel som ti, že som to chcel už dávno. A teraz, keď sme boli spolu na divadle. Mohol som byť pri tebe, rozprávať sa s tebou. Povedal som si, že túto šancu už neprepasiem."

„Takže predsa divadlo. Mala som tušiť, že to bude blbý nápad."

„Podľa mňa bol fajn."

„Vieš čo, tak s tým skončím a dávam ti voľnosť." Mávla som pri tom rukou a akoby som ho posielal v šíri diaľ. Aké poetické. No on nikam nešiel, iba si ma skúmavo premeriaval.

„ To nie to by bola škoda, máš fakt herecký talent." Neviem či narážal na môj terajší poetický výkon, ale hovoril to s takou vážnou tvárou, že som bola zmetená.

„ A mňa sa tak ľahko nezbavíš, keď už som sa konečne odhodlal."

„To znie dosť desivo. Ako z nejakého hororu." – povedala som to nárokom so smrteľne vážnou tvárou. „Ako by si sa cítil, keby ti to povedala nejaká z tvojich fanyniek?" Bola som zvedavá ako bude reagovať.