P.S. Nechcem Ťa

Neodolateľný

* 13 *

Tak toto mi nerob, láskavo tu so mnou neflirtuj, pomyslela som si a zdvihla som prst.

„Vieš o tom, že to čo som povedala minule stále platí."

„To, že som narcista?" Doširoka sa usmieval.

„Fakt, pan vtipný. Nie, to že s tebou nechcem chodiť."

„Aha , to. No hej, to mi je jasné. A?"

„Tak tu na mňa láskavo nežmurkaj." Usmial sa ešte viac.

„Prečo som pri tom neskutočne neodolateľný? „ Ceril na mňa zuby ako z reklamy na zubnú pastu.

„No to určite si, pre mnoho, mnoho mnoho iných dievčat." To iných som sa snažila zdôrazniť.

„Hmm, ale ja som na teba žmurkol ako kamarát. To sa predsa smie. Alebo máš tak veľa dobrých priateľov, že už ďalších nepotrebuješ?"

No to určite nie, nemám. A je pravda, že sa mi s ním dobre sedí a kecá, ale čo ak bude chcieť viac.

„Kamarát vravíš. Ok. Nič viac." Pozerala som na neho priamo, akoby som chcela dovidieť až do jeho vnútra a zistiť, či to myslí vážne, či naozaj nečaká, že sa to časom zvrtne. Nič som nevidela, iba som si uvedomila, že na neho čumím už dosť dlho a on sa usmieva a upiera na mňa svoje modré oči. Radšej som sa rýchlo otočila.

„Ale aj tak nechápem, prečo?"

„Ja neviem, je mi s tebou fajn. Možno je pre mňa také oslobodzujúce byť s niekým, čo si o mne myslí, že som narcista, s kým môžem preberať svoje nádejné fanynky a pri kom mám napríklad istotu, že sa na mňa nevrhne. " Celý čas sa usmieval a vyškieral.

„Tak tým si môžeš byť istý." Aj keď práve som mala obrovskú chuť sa na neho vrhnúť a začať ho škrtiť, aby som zmazala ten jeho sebavedomý úsmev. Tento playboy vo mne fakt vyvoláva divné sklony, mám úplne živé predstavy, ako ho mlátim a ani sama neviem prečo.

„Prečo na mňa tak pozeráš." Ani som si neuvedomila, že pri tých živých predstavách na neho divne pozerám. Neviem si ani predstaviť ako som pozerala.

„Ako?" Neodpovedal, tak som s povzdychom povedala to, čo som si naozaj myslela.

„Lebo vyzeráš ako moja ďalšia veľká chyba."

„Hmm, takže samoľúby narcista a teraz už aj chyba, ty mi neskutočne lichotíš, vieš o tom." Snažil sa to zobrať s humorom a zvodne sa usmieval. Tento chlapec mal v sebe aj dôvtip, to sa musí uznať. Pozrel sa na svoje topánky a potom na mňa a už sa tak neusmieval.

„Nika, napadlo ťa niekedy, že ja som sa s touto tvárou narodil, že vlastne si nevyberáš ako vyzeráš."

Do kelu, mal pravdu, ale mne sa lepšie držal od neho odstup, keď som si ho predstavila ako narcistu, ale ako vidím, nie je hlúpy. A teraz som sa cítila blbo.

„Dobre uznávam, máš pravdu, prepáč. Ale..." Nemohla som to nechať tak, aj keď naozaj mal v mnohom pravdu.

„ Ale to ako sa obliekaš, češeš a chováš, to predsa ovplyvňuješ, či nie?" Zasmial sa.

„A potom, že ja som zvyknutý vyhrávať. Taký mám pocit, že nie ja, ale ty chceš stále vyhrať." Zase na mňa žmurkol. To mi zdvihlo vlnu prirodzeného šialenstva. Schmatla som zošit a tresk. Tresla som ho po pleci. Rehotal sa a zdvíhal ruky v obrannom geste.

„Nie, nie, nič som nepovedal." Kričal. Potom nahodil previnilý výraz.

„Dovolím si ťa podplatiť tyčinkou." Nastavoval mi balíček tyčiniek.

„Dobre, uzatváram prímerie." Vzala som si zopár.