P.S. Nechcem Ťa

Balíček

* 22 *

Zobudila som sa až okolo obeda, aj to až na zvonenie. Vytrepala som sa z postele a šuchotala som sa k dverám. Pozrela som cez kukátko, mamka.

„Ahoj."

„Ahoj, ako sa cítiš?"

„Doteraz som spala." Zasmiala som sa na tom. Chytila mi čelo.

„No konečne teplota ti klesla." Začala zohrievať obed.

„Čo sa ti včera snívalo? Strašne si kričala?" Pamätala som si úplne každý detail, ale čo som mala povedať? Že ma Rado zhodil z útesu? Radšej som zvolila zahovorenie.

„Ani neviem, asi niečo strašidelné." Ešte aj teraz som mala skľučujúci pocit, keď som si spomenula na to ako som padala do tmavej priepasti. Sadla som si a zavrela oči, aby som ten pocit zahnala. Dala som si teplú kuraciu polievku, ani neviem kedy ju mamka navarila. Zahrialo ma to a teplo sa pekne šírilo do celého tela. Zemiaky a mäso už do mňa veľmi nešli. Tak som sedela a hrabala sa. Mamka už dojedla pospratovala taniere.

„O.K. ak to nedoješ teraz, tak to prikry a zohreješ si potom. Ja už musím ísť späť do práce."

„Dobre ." Radšej som to prikryla hneď. Rozlúčili sme sa a ja som sa opäť vyvalila do postele .Už, už sa mi zatvárali oči, keď zase niekto zvonil. Čo niečo si zabudla. Hrozne sa mi nechcelo vstať. Na koniec som s hundraním došla ku dverám. Otvorím a tam........Dano.

„Ahoj." -pozdravil sa veselo akoby nič.

Ja som mala vyvalené oči so spýtavým pohľadom a určite aj pootvorené ústa. Zasmial sa na tom.

„Dozvedel som sa, že si chorá a keďže nechcem, aby si chýbala na divadle." Prešľapol z nohy na nohu. „Tak som ti doniesol niečo na skoré uzdravenie." Podával mi malú taštičku. Nedôverčivo som si ju zobrala.

„Aha." -vyjachtala som zo seba konečne niečo. „Tak diki."

Smial sa, musel sa na mne dobre baviť. Ja som bola, ešte stále v nemom úžase, neschopná nijakej reakcie. Už odchádzal s blaženým úsmevom, asi z toho ako ma dostal.

„Ahoj a skoro sa uzdrav, vyzeráš hrozne." Už mizol za schodiskom.

„Ahoj, aspoň si sa pobavil."- zakričala som ešte za ním, konečne nejaká reakcia z mojej strany. Bolo počuť už iba jeho smiech a dupot po schodoch. Zabuchla som dvere. Nechápavo som stála na chodbe. Pozrela som sa do zrkadla. Fakt som vyzerala strašne. Vlasy polepené do prameňov , ktoré stáli každý iným smerom, čistý výbuch, pyžamo pokrkvané a prepotené, určite aj smrdím, ešte dobre že stál v dosť veľkej vzdialenosti. Môj krásny obraz dopĺňala sivastá unavená pokožka a obrovské kruhy pod opuchnutými očami. Pery boli popraskané, takmer bez farby. Proste úžasné. Som k zahryznutiu.

„Ja ho asi zabijem." -vzdychla som si. Ešte, že si ma neodfotil, mohol mi urobiť normálne reklamu - Monštrum v akcii. A ako vedel, kde presne bývam? Veď na dverách nemáme menovku. Musel sa na mňa niekoho pýtať. Chmúrila som sa na seba.

V rukách som ešte zvierala taštičku. Tak som ju otvorila a nazrela dnu. Boli v nej dva citróny a krabička čaju. Harmančekový, ten je môj obľúbený. Musela som sa zasmiať. Je to blázon. Blázon, čo ma dosť štve. Nevedela som k čomu sa mám prikloniť, či k hnevu, že si dovolil ma prekvapiť a videl ma v takomto dezolátnom stave, alebo k tomu, že to je milé gesto od neho. Ale čo čaká odo mňa?

Radšej som si zaliala čaj a išla si ľahnúť.