P.S. Nechcem Ťa

Nehnevaj sa

Ďalší deň.

Od utorka som Dana nevidela. Bola som z toho mierne rozladená, povedané slušne, ale po pravde som bola strašne nervózna a nevedela, čo si mám myslieť. Toľkokrát som pozerala na facebook, že mu napíšem, ale nechcela som byť otravná, veď sme iba kamaráti, prečo by mi mal písať? V hlave sa mi rozvíjali rôzne teórie, prečo sa neozval. Má toho veľa, niečo sa dozvedel zase od nejakej dobrej duše a pohneval sa, alebo Kubo zmenil taktiku a presvedčil ho, že za to nestojím. No asi som bola viac ako nervózna z toho všetkého a hlavne z toho, že na neho myslím, že som na vetvy, že sa neozval. Alebo mi nebodaj chýba?  Bolo mi ešte horšie. Veď práve toto som nechcela a spadla som do toho ako do tej rokliny v tom hrôzostrašnom sne. Rozum sa ma snažil poučovať, veď toto si chcela. Nechcela si sa viazať a s Danom to nemá význam, je tak trochu z iného sveta. Ale nepomáhalo to. Chýbali mi dokonca aj tie jeho sebavedomé rečičky, ktorými ma stále balil. A potom som si donekonečna nadávala aká som z neho hotová a to medzi nami nič nebolo. Čo by sa stalo ak by naozaj bolo a nechal by ťa kvôli nejakej kráske?! Už som z toho úplne šalela, tak som pozberala posledné zvyšky zdravého rozumu a zobrala si do školy neskutočne hrubý fantasy román, jednak aby ma neodfúkol vietor, lebo to by s tou ťarchou ani nemal šancu a jednak ak sa začítam do nekonečných a zdĺhavých opisov krajiny, tak ma určite nebudú napadať hlúposti ohľadne Dana. A tak som si celý čas čítala, dokonca ani Jana nemala šancu so mnou hovoriť, tak si odsadla a kecala s ostatnými. Aj tak by som bola zlý spoločník. Dnes mala byť skúška, ale keďže sme v prvej scéne s Paťou neúčinkovali, určite pôjdeme zase skúšať s kapelou. Tak sa s Danom, pokiaľ tam vôbec dôjde asi ani nestretnem. Ale tie dlhé opisy ma ako som si priala zamestnávali a ja som sa premiestnila do iného imaginárneho sveta a nemusela riešiť realitu.

"To budeš s tou knihou chodiť aj po chodbe?" povedala mi Jana, keď som čítala aj počas premiestňovania sa do jazykovej učebne.

"Hej, je to hrozne zaujímavé." - klamala som. Bolo to dlhé a dialógu som sa nemohla dočkať už na dvoch stranách.

"Ako chceš, ja idem na wecko."

"Ok, čakám ťa." oprela som sa o stenu a narýchlo prechádzala po písmenách očami, už som to chcela mať za sebou. To putovanie nekonečným lesom ma unavovalo, už nech dôjdu do tej osady.

"Ahoj čitateľka." ozval sa predo mnou veselý hlas. Nemusela som zdvihnúť zrak, aby som videla, kto to je. A vlastne som ani nechcela. S nosom zaboreným v knihe som odzdravila.

"Ahoj."

"Ako sa máš?"

"Skvelo." už tretí raz som čítala tú istú vetu, len aby som sa na neho nemusela pozrieť.

"Prepáč, že som sa neozval, ale začali sme opäť trénovať a mám tu segru z výšky, tak som bol chvíľu s ňou."

"Ok ,to je predsa tvoja vec."

"Kubo sa mi ospravedlnil."

"Hej viem." bolo čím ďalej, tým ťažšie stále dookola čítať to isté a nezaujato komunikovať, keď predo mnou stál Dano a veselo rozprával.

"Vraj sa ospravedlnil aj tebe."

"No hej bol za mnou." Čo má tá Jana hnačku? Keby z toho wecka vyšla, mohla by som sa vyhovoriť a zdrhnúť.

"Hneváš sa na mňa?"

"Nie, prečo by som mala." hnevám sa na seba, že na teba myslím a trápi ma, že si sa neozval.

"Tak prečo sa na mňa ani nepozrieš?"- ešte stále hovoril veselým hlasom, bol fakt vytrvalý.

"Lebo čítam." Zrazu mi chytil tvár do dlaní a zdvyhol ku svojej. Bola som v šoku hľadela som mu do očí a nedokázala som už odtrhnúť zrak. Mala som pocit, že vidí úplne do môjho vnútra a zrazu vie všetko, čo chcem pred ním a pred všetkými skryť.