P.S. Nechcem Ťa

36

Odkladala som svoju dnes veľmi obdivovanú podprsenku, keď mi cinkla správa.Zavrela som šuflík zvalila sa do postele a vzala si mobil. Jana.

„Ahoj. Čo bolo v škole?" Prebehol mi pred očami celý deň. Bolo toho veľa čo sa stalo, ale netýkalo sa to toho čo sa pýtala Jana, teda učenia.

„Ahoj.Nič také, ty povedz ako sa máš."

„Bolí ma celá hlava. Robila mi naraz 2 zuby. Hneď jak som prišla domov, zobrala som tabletku a spala."

„Chúďatko :("

„No veru. A čo nič ste nepísali?" Celá Jana. Škola, škola,škola....

„Hej, sfotím ti to." Veľmi sa mi nechcelo, zvyčajne som hodila v piatok tašku do kúta a otvorila ju až v nedeľu, ale čo neurobíš pre kamarátku. Vstala som a povyťahovala zošity z tašky. Začala som fotiť poznámky. V mysli mi však prebiehali spomienky na to, čo sa stalo. Mala by som to napísať Jane? A čo by som jej napísala? Že ma Lea neznáša, lebo Dano sa so mnou baví? No musím uznať baví,  je trochu slabé slovo. Alebo, že som pobehovala po chodbe iba v podprsenke? To by sa hanbila za mňa ešte týždeň. Dofotila som ešte geografiu.

„Diki :)"

„NZ"

„A ako si sa mala?"

„ No chýbala si mi, nemala som s kým ohovárať umenie našich kuchárok."

„Aj tak si na tom lepšie ako ja, ja som dnes vôbec neobedovala."

„Hmmm, niekto si udržiava postavičku :)"

„Cha cha cha" Bolo to naozaj k smiechu, lebo Jana bola tá posledná, ktorá mala problém s priberaním. Naozaj mohla zjesť čokoľvek a vôbec tona nej nezanechalo následky.

„Tak aspoň na večeru si to dobehla?"

„Ani nie bolí ma ešte aj tak celá sánka. Mala som len cestoviny."

„Idete niekde cez víkend?"

„Asi k babke a treba mi robiť ten projekt. Ty už niečo máš?" Ach, nechcelo sa mi teraz v piatok večer myslieť na školu. Kopec deciek behá po baroch a diskotékach a ja som iba chcela vypnúť a nemyslieť na nič a už vôbec nie na nejaký projekt. Klesla mi nálada o 10 stupňov.

„Vieš , že nemám, nemôžem byť predsa lepšia ako ty :)"

„Dobre, tak ja už končím idem pozerať , veď vieš čo." No jasné vedela som,  jej obľúbený seriál. Ale bola som rada, lebo ďalšie veci ohľadne školy, ktoré by Janu určite napadli som preberať nechcela.

„Tak sa maj."

„Ahoj."

Zvalila som sa do postele. Tie zošity určite pratať dnes nebudem. Z obývačky bolo počuť telku. Zaspala som ani neviem ako. Zobudila som sa na to, že mi je zima. Ešte bola tma, svietili iba malé diódkové hviezdičky ktoré som si zapínala na romantickú atmosféru. Všade bolo ticho, to znamenalo, že aj naši už spali. Vstala som, aby som vliezla pod perinu a vtom tresk. To musel byť mobil, teda bol to mobil. Zdvihla som ho zo zeme a pozrela či funguje. Na svojom konte som už mala totiž jeden rozbitý displej a jeden utopený mobil. Displej sa rozsvietil a to bolo dobré znamenie. Mohla som vidieť koľko je hodín. Bolo presne 2:00. A ešte niečo som videla, svietila mi tam správa. Ťukla som na ňu a....

Bola  od Dana.

„Ahoj.Mám jednu otázku. Ale keď nechceš, nemusíš odpovedať. Naozaj sa všetko netočí okolo mňa? :) :) :) :)"  

Hneď sa mi objavil pred očami jeho výraz, pred tým ako som zmizla vo vchode. Trochu prekvapený výraz s úsmevom a pohľad modrých očí spod obočia s veselými iskričkami.

Napísala som: „No nie. Smola  :) :) :)" Odložila som mobil na bezpečné miesto a ľahla s úsmevom spať.