P.S. Nechcem Ťa

Odpovedz prosím

Nie, toto nie, to nechcem. Nechcem s tebou teraz hovoriť. Pozerala som na neho s nešťastným a vyčítavým pohľadom. Kývala som hlavou na nesúhlas, ale zatiaľ som nepovedala ani slovo.

„Veronika, prosím neodchádzaj." zopakoval moje meno potichu. Znelo to tak pekne, ako šumenie stromov.

„Nechaj ma, iba ma nechaj tak."- pozerala som naďalej zachmúrene a prosebne. Vôbec to však neodrážalo to, ako sa cítim vo vnútri. Tam sa práve zdvihol hurikán a stále silnel. Bral so sebou kvety zo záhrad, vytrhával rozkvitnuté stromy spolu s koreňmi a zničené a dolámané ich odhadzoval niekde ďaleko preč. Ostávala po ňom iba pustá tmavá a prázdna krajina.

„Nemôžem a ani nechcem." Povedal to rozhodne, až to vo mne prebúdzalo hnev. Hnev a dosť veľký a to znamenalo, že si nebudem dávať pozor na jazyk.

„Povedala som ti jasne, že s tebou nechcem a nemôžem chodiť. Potrebuješ to zopakovať?" Najlepšia obrana je útok. Ale Dano nevyzeral zastrašený, ani sa nechystal na odchod. Prečo?! Už sa netváril tak súcitne. Ten chalan ma tak štve!

„Neodídem, kým mi neodpovieš."

Hurikán v mojej hlave silnel, už začal drtiť aj domy, krásne aleje s lavičkami. Dych sa mi zrýchľoval. Mala som chuť do neho začať boxovať, ako do boxovacieho vreca a tak si vybojovať cestu preč.

„Načo? Ranila som tvoju pýchu, že som ťa odmietla?" bola som sprostá, veľmi sprostá, do kelu. Pozrela som sa radšej do zeme a prižmúrila oči, ako by mi to malo zabrániť v záplave urážok, čo sa zo mňa hnali von. Ale cítila som sa ako v pasci a vtedy útočí predsa každý, ospravedlňovala som si v duchu svoje správanie.

„Povedala si , že ti nie som odporný, pozerala si si môj profil a nie raz a nehovor, že nie...." Otvorili sa mi dokorán oči.....čože..... och........ mala som nervy aj na to, že mal pravdu, či hlavne nato? Bola som ako býk v aréne. On tiež nevyzeral vyrovnane a pokojne.

„Ty sebestredný narcista, no a čo pozerám si z nudy stále nejaké profily." Chcela som odísť, ale stál predo mnou, tak som zvolila odchod do boku, niekde ku stromom. Išiel za mnou. Čo som lovená korisť? Chytil ma za rameno.

„Povedz mi, čo ti urobil? Ako ste sa rozišli, že si nikoho k sebe nepustíš? Že keď sa k tebe priblížim tak stuhneš a desíš sa?"

„Nechaj ma." Nešťastne som štekla. Držal ma za rameno a ja som sa trhala, ale nepustil ma. Načo ti to vedieť?

„Nika, prosím povedz, ako ti ublížil?"

„Tak ty chceš vedieť ako mi ublížil?" To už som pišťala, ako zranené zviera. „A potom už budeš konečne spokojný?"

Zúfalstvo, to bolo presne to čo som cítila. Oči ma pálili a mala som pocit, že mi hlava vybuchne. Prestupovala som z nohy na nohu, ako pes na reťazi. Pozerala som sa na strany, hľadala som slová, vlastne svoj hlas, alebo dych, hrdlo som mala stiahnuté tak, že som mala pocit, že sa zadusím a nedokážem zo seba vydať ani hlások.

„Povedz mi to prosím, ako ti ublížil?" Držal ma za lakeť a snažil sa mi pozerať do očí, cítila som to. Nakoniec som zdvihla skrivenú tvár plnú zúfalstva a hnevu na to, že ma k tomuto núti. Bola som napätá ako struna, sánka ma až bolela, ako som mala zaťaté zuby a v hrdle obrovskú hrču. Potom som zakvílila. Nepoznávala som svoj hlas.

„Ublížil mi......najhorším možným spôsobom, akým sa len dá...............................pretože................pretože...............................zomrel!"