P.S. Nechcem Ťa

44

Dano zdvihol hlavu. „Ahoj Saša." Otočila som sa tým smerom. Postavil sa vedľa mňa a dôverne ma objal okolo pása. Úplne ma zamrazilo a nebolo to iba z Danovho objatia. Predo mnou stála čisto modelka. Bola trochu vyššia ako ja, na plecia jej padali hladké rovné tmavé vlasy. Oči mala tmavo namaľované s výraznými linkami, pery narúžované tmavo červeným rúžom s perfektne namaľovanou kontúrou. Čierne tričko s hlbokým výstrihom odhaľovalo dosť dobré vnady a čierna koženka so svetlomodrými slim džínsami to dokonalo dopĺňali. Ja som pri nej vyzerala úplne obyčajne. Bolo mi do plaču, pripadala som si úplne bezvýznamne. To, že je to jeho bývalá to netrebalo ani povedať, lebo to bolo zjavné z Danovho správania.

„Čo ty tu naháňaš?" povedala a premeriavala si pri tom mňa.

„Nika zháňa nejaké blbosti a blbostičky, že?" Pozrel sa na mňa s veselým úsmevom a pobozkal ma na líce. Bol dobrý herec, musela som uznať. Keby sme neboli v tejto situácii, keby nemal tak divný a nešťastný výraz v tvári , keď ju zbadal a keby som nebola taká prekvapená, asi by som ho odstrčila, ale prosil ma o záchranu, tak som sa usmiala a pozrela naňho so spýtavým pohľadom.

„Inak nepredstavil som vás Nika, Saša, Saša , Nika."

„Ahoj." Povedala som poslušne. Aj Saša pozdravila.

„Ako sa máš?" - spýtal sa oficiálne. Bol neskutočne napätý, lebo ma držal tak silno a kŕčovito, akoby sa bál, že sa vytrhnem a nechám ho tam stáť samého.

"Mám sa fajn. Celkom to ide. " - zaznela oficiálne fráza a potom chvíľu trápne ticho. Chcela som čo najskôr vypadnúť. Sledovala som Danov pohľad na Sašu. Nebolo jasné na čo myslel. Je mu ľúto, že už nie sú spolu? Chcel by ju ešte? Snažila som sa trochu odtiahnúť. Dano to hneď zaregistroval a pritiahol si ma bližšie k sebe. Pozrel na mňa so sladkým úsmevom, len jeho oči sa neusmievali. Boli tmavé a vážne, ako letné nebo pred búrkou.

"No čo, našla si čo si hľadala?" opýtal sa ma.

"Nie nemajú tu nič, čo sa dá použiť." To že korálky a stužky som ešte neobzerala, to som sa radšej ani nepriznala, lebo som chcela čím skôr zmiznúť. "Musíme ísť inde." Dúfala som, že tento náznak rýchlo pochopí.

"Tak dobre my už musíme ísť." Pozeral mi rovno do očí, jeho dlaň ma na páse začala páliť, ako žhavé uhlíky. Pozrela som na Sašu, ktorá na nás skúmavo hľadela. Asi sa jej nechcelo veriť, že by si práve so mnou Dano začal.

"Tak ahoj." pozdravila som sa na rozlúčku a vtom mi pristál na líci ďalší bozk, zdal sa mi neskutočne dlhý. Keď som chcela , aby tomu Saša uverila, nemohla som sa odtiahnúť, ale ani pozerať sa ďalej na Sašu, tak som privrela oči a vydýchla. Dano sa konečne odlepil.

"Ahoj." úplne radostne sa pozdravil. Otočil ma a vyrazili sme k východu. Stále ma pevne držal. Pozrela som na neho hore. Mal zamračený pohľad a na sánke mu skákali svaly, ako ju mal pevne zaťatú. Pred schodmi konečne povolil objatie, ale vzápätí ma chytil za ruku a ťahal dole schodmi. Celý čas mlčal.