P.S. Nechcem Ťa

Romantiku nečakaj

Vrátila som sa do izby, sadla na posteľ a zhlboka vydýchla. Tak mám to za sebou. Chytila som si líce, kde ma pred chvíľou pohladkal. Prečo to robí? Čo som talizman? Na stole sa vynímal dosť veľký neporiadok, ale aj moje veci, ktoré som vytvorila ja. Vyšlo to pekne. S nie veľkým nadšením som sa pustila do upratovania.

„No ako?" - objavila sa vo dverách mamka.

„Zdá sa že bude svitať, kým to dopratám." Tým som jej chcela naznačiť, že mi má pomôcť. No zjavne to nepadlo na úrodnú pôdu, lebo nevyzerala, že sa chystá upratovať.

„No ukáž, čo ste urobili." - začala si obzerať moje veci, ktoré som povykladala na komodu.

„Hmmm, vyzerá to pekne." - uznanlivo poznamenala.

„Takže školský projekt a ostatní nemohli prísť, hej?" škerila sa pri tom.

„No dobre, možno to nebol až tak školský projekt."

„Tak?" Och, musí vždy všetko vedieť?

„Ale no tak, mami." Naďalej sa usmievala a pozerala na mňa.

„No dobre náhodou sme sa bavili, že chcem, niečo vyrábať s umelými kvetmi a on mi potom doniesol umelé kvety. Keď som mu ich chcela vrátiť, tak povedal, že nech mu pomôžem niečo vyrobiť a zbytok si nechám."

„Aha."

„Prestaň, nič viac sa nedeje, žiadnu romantiku nečakaj."

„Dobre, zatiaľ."

„Aké zatiaľ, mami prestaň si tu robiť nejaké závery."

„Ale je celkom pekný."

„To možno je."

„Možno?" nadvihnuté obočie a vševediaci úsmev, no jasné celá ona.

„Hej, patrí medzi najväčších playboyov školy, ak si chcela počuť toto. Aj to je dôvod, prečo si nerob žiadne nádeje."

„Ale, ale, ale, čo tým naznačuješ? Že ty nie si taká pekná, alebo že za to nestojíš?" Neodpovedala som, ja nevedela som čo na to povedať. Podišla ku mne, chytila mi tvár do dlaní a zahľadela sa mi do očí.

„Nikuš, ty si pekná, inteligentná baba a stojíš za to."

„Hmmm." Neviem prečo, bolo mi do plaču.

„Ja si nerobím nádeje ani nič podobné, ale nechcem, aby si si myslela, že ty nestojíš za námahu. A prečo by o teba nemohol mať záujem aj pekný chlapec, veď len tak zo srandy tu neprišiel, asi s tebou chcel byť." Objala ma.

„Aj tak viac záleží na niečom inom ako kráse, nie?"

„No." Zamrmlala som. To objatie mi dobre padlo, po tom všetkom dnes.

„Ale opovážil by sa, byť ku tebe hnusný a vylepím mu sama." Zasmiala som sa, moja ninja mama.

„Inak čo tá modrina? Odkiaľ ju má?"

„Hmmm ja neviem, asi pri basketbale." Mala som čo robiť, aby som sa nerehotala nahlas, asi to zápasníctvo máme v rodine.

„A čo máš nové, ako to pokračuje na divadle?" Predsa sa len pustila so mnou do pratania. Porozprávala som o písomkách, čo už boli a čo budú. Prezradila som Janinho nádejného nápadníka. Opísala som aj kapelu a stručne aj dej našej slávnej hry. Išlo nám to a za chvíľu tu už ostala iba stolička, čo zavadzala. Preniesla som ju a ešte ma čakalo nejaké učenie. Mamka sa zašila do kuchyne, aby pripravila niečo na večeru.

Učenie mi išlo, ako v lete na saniach. Pohľad mi preskakoval stále na tie vyrobené veci a myšlienkami som bola pri dialógoch a situáciách, čo dnes prebehli.

Jahody a šampanské........zasmiala som sa , chlapec vôbec nie je náročný. A ako by to vyzeralo, ak by sme tu naozaj mali jahody a šampanské. A ešte, keby nás takto našli rodičia, bola to naozaj zaujímavá predstava. To by som už mala s mamkou iný pokec. Cítila som ako sa usmievam. Och moje divné predstavy, krútila som nad sebou hlavou. Choď sa radšej učiť slečna nebezpečná. A zase som bola v predstavách pri Danovi.

„Nika poď jesť." Bolo počuť krik z kuchyne. Aspoň nebudem rozjímať o Danovi.

Konečne, matika dokončená. Poskladala som si veci do tašky. Rozmýšľala som, čo si dám do čerstvo vyrobenej krabičky. Pohľad mi padol na fotky, čo dnes obzeral Dano. Boli to naozaj krásne zábery prírody spojenej s párom dvoch ľudí. Až na to , že už boli iba spomienkou. Ach, o pár dní bude rok, čo zomrel. Všimol si ten dátum aj Dano?

Večer mi cinkla správa. Práve som sa prezliekala. Hmmm bola od Dana.

„Ahoj, mal som podať hlásenie ako sa páčilo, čo sme vyrobili."

A nič ďalej. Po 5 minútach som to už nezvládla a odpísala.

„No tak podaj hlásenie. Ako?"

Poslal troch smajlíkov. Tak, to snáď nemyslíš vážne, robíš si zo mňa srandu?

„Napíšeš či nie? Lebo vypínam mobil."

„Hmmm niekto tu je netrpezlivý."

„Ako chceš vypínam." Teraz už odpísal ihneď.

„ Bolo to super, presne ako som vravel." A opäť smajlíci. Poslal aj fotku. Bol na nej jeho palec hore a za ním položené nami vyrobené umelecké diela na nejakej tmavohnedej komode. Šašo jeden.

„Tak to som rada, že sa páčili."
„Aj ja."
„Tak sa maj." ukončila som to. Aj tak by nebolo o čom písať, aby to nebolo trápne.

„Maj sa, zajtra sa vidíme na divadle." Ústa sa mi skrútili do grimasy. Zajtra. Budem mať scénu s Leou a to bude asi dosť, dosť drsné.

Zdravím všetkých priaznivcov a ďakujem za ten skvelý pocit, keď vidím ako niekto prečíta a dá hlas ďalšej časti :-), núti ma to napísať ďalšiu časť, aj keď mám pocit, že už mám v hlave prázdno.