P.S. Nechcem Ťa

Na pleci

Z mobilu sa ozval spev vtáčikov Otvorila som oči, akoby ma obliali studenou vodou. Už dnes! Asi sa mi práve odštartoval príval trémy a strachu, či to zvládnem. Ani po horúcej sprche sa mi nedarilo na to nemyslieť. Sústredila som sa, aby som nič nezabudla. Čipkované šaty, mám, čierne pančuchy, mám, šminky, mám, na seba som zobrala rife , tričko s farebnými pierkami a šupla som tam , ešte jedno pre prípad, že sa z toho stresu príliš spotím. Čakalo nás aj prenášanie nástrojov, tak jeden nikdy nevie. Trochu som sa namaľovala, mejkap, špirála, lesk. V Kuchyni som si urobila desiatu a vodu. V hlave mi dosť hučalo. Mala som ešte čas, tak som si urobila capucino. Ale sedieť pri ňom v kľude sa mi akosi nedarilo. Och skoro som zabudla, ešte náušnice a aj niečo na krk? Zamierila som naspäť do izby. Hrabala som sa v svojich šperkoch a bižutérii. Aha, toto by sa dalo. Vybrala som súpravu so swarovského kryštálmi. Na retiazke tesne okolo krku sa hompáľalo veľké červené srdce a náušnice, tiež s červenými srdiečkami. Dobre, nechala som ich v krabičke, dám si ich až na premiéru. Na ruku som si navliekla zopár náramkov, ktoré som si plietla z čiernych pásikov kože. Budú sa hodiť a aspoň sa budem mať s čím hrať, keď budem nervózna. Vrátila som sa do kuchyne a snažila aspoň päť minút udržať v pokoji a vychutnať si šálku capucína.

Keď som vybehla von prebral ma silný mrazivý vietor. Na oblohe sa prevaľovali tmavé mračná
Keby začalo snežiť, bolo by to skvelé. Hlavne ak by to boli tie tučné a predsa vzdušné vločky, čo pomaly klesajú k zemi a vytvárajú tak pocit, že sa všetko spomalilo a stíchlo. Ten pocit by som teraz naozaj uvítala.

Namiesto toho ma ostrý vietor tlačil do chrbta a poháňal do školy.

Nabehla som do spoločenskej a tam už bol hluk, presúvali sa stoličky, veci na pódiu, zopár ľudí dokončovali kulisy. Vzadu fúkali balóny, čo bude kulisa na ples.

„No konečne si tu." - ozvala sa za mnou Paťa.
„Poď ideme sťahovať nástroje." -povedala kus nervne. Ja som mala dosť svojej nervozity, tak som odvrkla:

„Môj nástroj je iba mikrofón a ten si strčím aj do vrecka." Prekrútila oči.

„Dobre, tak už poď." Nič iné mi neostávalo. Došli sme do skúšobne, boli tam už všetci, dokonca aj niekto naviac.. Dano a Kubo. Zaujímalo by ma či aj ich Paťa zapratala, alebo prišli dobrovoľne.

„Čaute."- pozdravila som všetkým. Kubo kývol hlavou, Kiko dvihol ruku, dievčatá odzdravili a maličký na mňa žmurkol. Brali si nástroje, čo sme včera s pobalili. Kiko ešte skladal káble do krabice. Paťa mi strčila do ruky mikrofón. Nechápavo som pozrela.

„Ty si tu sadni a drž si svoj nástroj, kým my všetko ponosíme." Robila si zo mňa srandu, ťava jedna. Zazrela som na ňu.

„Musí tu niekto ostať, keď budeme nosiť, nie?" No to už znelo lepšie. Tak som ostala. Pomaly sa všetci vytratili, Kubo s Danom prenášali veľký reprák. Sadla som si ako zvyčajne na bedňu. Ostal, ešte jeden reprák a nejaké káble, zosilovač. Sledovala som stromy a oblohu za oknom. Už mi bolo dlho. Dobehol Kubo a Kiko, obaja vyrehotaní. Museli sa pretekať.

„No ber." -ťahali druhý reprák. „Paťa ti odkazuje, že máš potom zamknúť a prísť." Jasné organizátorka Paťa. Hneď ako vyšli sa dotrepal Dano.

„Už iba zosilovač, budeš vládať? Káble vezmem ja." Nebezpečne sa usmial. Oo, čo má za lubom. Prišiel ku mne a chytil ma za pás.

„Pochybuješ, že budem vládať?"- nahodil svoj neodolateľný frajerský úsmev.

„Čo ja viem." Prisunul si ma bližšie a oprel sa hruďou o moje nohy. Napadlo ma, že moje šance ujsť sú teraz dosť mizivé. Už zase mal neposlušné vlasy, po včerajšom účese ani stopy. Usmieval sa sladko a upieral na mňa svoje oči. Nemôžeš na mňa takto pozerať Danko, veď sa z teba zbláznim. Tváril sa, že nevie čítať myšlienky. Vzdychla som si. Zahrabla som si ruky do jeho vlasov, užívala si šteklenie medzi prstami. Stačilo sa nakloniť a .... prehltla som.

„Ako sa ti páčil včerajší účes?"- hovorila som trochu priškrtenie, neviem zamaskovať dobre svoje pocity.

„Hmm." Už na mňa prestaň hľadieť, lebo sa v tej modrej hlbočine utopím, aj tak mám už pocit, že sa nemôžem nadýchnuť.

„Môžem ťa tak učesať aj na premiéru?"

„Môžeš, keď sa ti to páčilo." Páčilo? Vyzeral si fakt ako pán božský. Usmiala som sa.

„OK. Ideme?"- povedala som, ešte stále som mala prsty v jeho vlasoch. Vzdychol si a odtrhol odo mňa oči. Pridvihol ma za pás a zložil z bedne. Ruky mi skĺzli z jeho vlasov na plecia. Na sánke mu zahrali svaly. Prečo? Vtom ma objal dosť silno a položil si hlavu skoro na moje plece, zhlboka vdýchol. Nevedela som, čo si o tom mám myslieť, ale objatie som opätovala. Bolo to pekné, iba sa tak objímať. Berie to ako koniec? Lebo je dnes premiéra? Nie! To predsa.......

"Stalo sa niečo? " -nevydržala som. Zasmial sa.

"Nie." zašepkal. Usmiala som sa tiež.

" Vlastne hej, včera si mi utiekla." - oo už som počula v jeho hlase záludnosť.

"Neutiekla, bola som skladať veci." Čo zase vymýšľa? Snažila som sa odtiahnúť . Hneď to zaregistroval a pritiahol si ma pevnejšie.

"A spomínam si, že si mi povedala maličký, čo sme sa ešte nevyrovnali." - celý čas sa musel ceriť aj keď som to nevidela, bolo to počuť na jeho hlase.

"Ok, mali by sme už ísť." snažila som sa zahovoriť.

"Ha-ha-ha."- zasmial sa pobavene.

"Myslím to vážne!"- zahlásila som výhražne, aj keď s úsmevom.

"Veď to aj ja, ha-ha."- celý čas mi to rozprával do krku.

"Prestaň, lebo sa budem brániť!"

"Ha-ha-ha."-neprestával sa chechtať a kusol ma jemne do krku. To snáď nie. Nehovorím, že to nie je vzrušujúce, ale ja nie som hračka. A ani neviem na čom u neho som. A dnes mám fakt desný stres, takže naozaj som zvolila obranu. Stiahla som bleskovo ruky z jeho krku a začala ho surovo štekliť pod rebrami. Hneď sa odtiahol a zvíjal v kŕčoch smiechu.

"Vravela som ti, že sa budem brániť!" -zodvihla som varovne prst a smiala som sa na tom, ako ľahko som sa ho zbavila.

"Takže opäť tu máme slečnu nebezpečnú."- vykríkol so smiechom. "Fajn." -rozbehol sa na mňa.

"Pomóc!" - skríkla som, ale veľmi mi to nepomohlo. Dano sa zohol, schytil ma za stehná, už som bola vo vzduchu a prehodil si ma cez rameno.

"Zastrelím ťa."- neostávalo mi nič iné iba sa smiať. A.... mala som dobý výhľad na jeho zadok. Čo mi prišlo tiež neskutočne smiešne. Dano sa rehotal a nadhadzoval si ma.

"Je super, že sa bavíte, ale nemôžete si to nechať na potom? Učiteľka sa už po vás zháňa." Bol to Kubo, stál pri dverách opieral sa o zárubňu a škeril sa s úsmevom. A z môjho pohľadu bol hore nohami, tak som sa na tom musela zachechtať.

"Ešte treba zobrať zosilovač." - povedal Dano, akoby nič a premával sa po miestnosti so mnou na pleci.

"Nechceš ma tak náhodou zložiť?"- spýtala som sa len tak, aby reč nestála.

"Ani nie."- povedal úsečne a balil krabicu s káblami.

"Som zvedavá ako chceš hrať so mnou na pleci."

"To sa nejako spraví." Kubo nad tým gúľal očami, čo som videla aj so svojho prekrúteného pohľadu. Keď sa však tváril, že so mnou takto pôjde aj po chodbe, tak som zakročila.

"Dano?"

"Hmmm?"

"Nemohol by si ma prosím zložiť? Bolí ma už brucho." Zavzdychal.

"Vy ste teda prípad."- zahlásil Kubo a bral zosilovač. V tomto sa asi nemýlil. Narovnala som sa a Dano ma pomaly zložil. Obaja sme sa na seba usmievali.

"Ja nie to on."- povedala som a hľadela mu do očí. Zasmial sa vzal krabicu, vyšli sme a ja som zamkla.

Tak táto časť je venovaná k narodeninám, tak všetko najlepšie.😊😊 Nezmestilo sa mi to tu aj s premiérou, ale dúfam, že nevadí.😉nechcela som vás nechať dlho čakať 😉Uvidíme ako to budem stíhať cez víkend, ale prinajhoršom bude ďalšia časť v pondelok. Tak tam sa mi už dúfam vojdu aj čipkované šatičky.😍😍