P.S. Nechcem Ťa

27

„Začínam ľutovať, že som nešla na to divadlo." Zanôtila Jana.

„Prečo? Ešte nie je pozde. Prenechám ti svoje miesto. Aj tak robíme iba krovie školským hviezdam." Opäť som bola protivná. Našťastie zvonilo, tak sme ponáhľali do triedy.

Cez prestávku mi Jana nedala pokoj.

„To máš scénu aj s Danom?" Mala som tam scdénu aj s Danom a nie jednu. Dokonca sme mali výstup aj sami, učila som ho v nej tancovať v tesnej blízkosti. To sme ešte veľmi neskúšali. Ale už pri tom ako sme mali len čítacie skúšky, tak sa Lea tvárila, ako boh pomsty a to mala hlavnú rolu. Hviezdy predsa patria k sebe, aby mohli zažiariť ešte viac.

„Tak máš?" – vytrhla ma Jana zo zamyslenia.

„No hej, mám." Musela som rýchlo zmeniť tému, nechcelo sa mi kecať o Danovi.

„No, ale keby si chodila na divadlo, nemohla by si baliť Tomáša." Naširoko som sa usmiala.

„Nedokončila si, čo bolo ďalej." Jana sa hneď chytila, ako ryba na háčik.

„Tak cez hodinu veľmi nič, lebo sme robili cvičenia, no ja väčšinou s Viki. Ale potom na konci sa pýtal, že kde chodíme do školy. Viki hneď všetko vyrozprávala aj sa ho pýtala, kde chodí on."

„No,kde chodí?"- zapojila som sa do rozhovoru.

„ Predstav si na zdravotnícku odbor farmaceutický."

„Tak to sa môžete skúšať latinské názvy." Zasmiala som sa .

„No to by sme mohli."- pridala sa ku vtipkovaniu, ale to už začala hodina.

Narýchlo som si vytiahla, knihu a zošit. Pritom mi vypadol, ten papier, čo mi dal ráno Dano a roztvoril sa. Až teraz som si všimla, že vo vnútri sú popísané poznámky. Tak som si to narýchlo prezrela. K dátumom a číslam scén, čo sa majú precvičovať bolo dopísané perom, nezabudnúť prísť, inde byť zdravá a prísť, potom pekne sa usmievať a prísť, alebo byť milá k Danovi a nezabudnúť prísť. Pan vtipný sa nezaprel. Ešte, že to nevidela Jana. Bolo mi z toho smiešno. Vedela som jedno, tak tento zoznam nemôžem veľmi ukazovať. Ale niekoho môj úsmev zaujal. Bol to učiteľ.

„No poďte odpovedať, keď sa tak usmievate." Môj úsmev mi hneď odišiel z pier. To bol učiteľ, ktorého nikdy nezaujímalo, že ste práve prišli po chorobe, tak bolo úplne zbytočné niečo namietať. Neochotne som vstala a vliekla sa k tabuli. Aj keď sa mi veľmi nechcelo, predsa som len niečo rozprávala a rozprávala. Nakoniec, aj keď mi to dal jasne najavo, že mi prilepšil, dal mi jednotku.

Takže to dopadlo dosť dobre. Papier od Dana som schovala hlboko do tašky..... pre istotu.