P.S. Nechcem Ťa

Bývalka

Večer som si pozerala videa o výrobe krásnych kvetinových venčekov, dekorovaných zrkadiel a kvetináčov z umelých kvetov. Dostala som takú chuť niečo vytvoriť, že som sa rozhodla hneď na druhý deň presnoriť zopár obchodov a nakúpiť potrebné veci. Celý deň prebehol pokojne bez nejakých extrémov. Pohodové rozhovory počas prestávok, obed bol tiež celkom chutný. Keď sme išli domov pekne svietilo slnko. Pýtala som sa aj Jany či sa jej nechce zájsť do mesta, ale vraj musí ísť po sestru. Rozlúčili sme sa a ponáhľala som domov zložiť tašku, nechcelo sa mi s taškou pobehovať po meste. Spoza rohu sa vynoril Dano.

"Ahoj." ozval sa naradostene. "Ako sa máme speváčka?" Prevrátila som očami.

"Prestaň, lebo ťa kopnem."

"Nie , fakt ma stále udivuješ. Netušil som, že spievaš až tak dobre."

"Nie , fakt prestaň, bolo to rádio." Prestal, iba sa usmieval ako slniečko.

"Ideme na našu lavičku? Alebo máš iné plány?"

"No....." -kusla som si do pery. "Mám iné plány." Pozrela som trochu previnilo. Bolo vidno ako posmutnel.

"Smiem vedieť aké?" tak teraz som si pripadala ako z iného storočia, keď sa gentleman pýtal povolenie od dámy. Mimovoľne som sa nad tým pousmiala.

"Chcem ísť do mesta pozrieť niečo do obchodov."

"To znie zaujímavo, môžem ísť s tebou?"Nadvihla som obočie a niečo ma napadlo.

"To vážne? Pôjdeš so mnou po obchodoch?" môj úsmev začínal byť záludý ako otázka, ktorú som chcela použiť. "Aj keď pôjdem obzerať spodné prádlo?" Bol v rozpakoch a prehrabol si vlasy. Ale hneď sa z toho dostal.

"No, kľudne , alebo môžem ostať pred predajňou, keď chceš." Rozosmiala som sa.

"No dobre ako chceš. Pôjdem si hore hodiť tašku a hneď som tu."- Otvorila som si vchod a zmizla dnu. Hore som iba vzala peňaženku, tenkú skladaciu tašku do vrecka a mobil. Zamkla som a už som bola vonku.

Išli sme spočiatku dosť potichu. Dano vyzeral zamyslený, potom z neho vyšlo:

"Vážne chceš obzerať spodné prádlo?" Rozosmialo ma to a veľmi. Takže celý čas rozmýšľal aké blbé to bude ísť s dievčaťom obzerať spodné prádlo. Keď som sa dosmiala, čo mimochodom trvalo dosť dlho, zľutovala som sa nad ním.

"Nie, spodné prádlo si nakupujem v jednom obchode a ten tu nie je." Odľahlo mu a hneď na to sa začal škeriť, usmievať a pozerať sa na mňa spod obočia.

"Takže si si zo mňa robila srandu?" Vôbec to nemusel položiť ako otázku, lebo to bolo jasné. Škerila som sa aj ja.

"Dobré vedieť." Chvíľu sa iba tak usmievkával so spustenou hlavou a párkrát na mňa pozrel, potom sa opýtal.

"Tak kam máme vlastne namierené?"

"Do obchodov s blbosťami a blbostičkami."

"Hmmm... to znie úplne presne." nadvihol obočie.

"Chcem kúpiť také umelé kvety, koráliky a stužky." Udivene kukol.

"Mám v pláne vyrobiť nejaké dekorácie." - vysvetľovala som.

"Vyrobiť?" pôsobil stále prekvapenejšie.

"No hej vyrobiť. Čo sa ti na tom nezdá? Normálne zoberieš trebárs rámček, alebo kvetináč, tavnú pištoľ a prilepíš nejaké hlavičky umelých kvetín, zopár korálikov, orámuješ to stužkou a tadá, dekorovaný romantický predmet je na svete." Rukami som pri tom naznačovala výrobu. Iba s úsmevom pozorne počúval.

"Ty si nikdy nič nevyrábal?"

"No takéto niečo nie, ale možno ma inšpiruješ a začnem."

"No to určite." Ukázala som smer, ktorým chcem ísť a zahli sme do uličky. Vošli sme do vestibulu starého obchoďáku. Zamierila som rovno ku schodom.

"Kam?" opýtal sa Dano.

"Hore na poschodí je obchod, no je to číňan a tam je kopec použiteľných vecí." Hneď ako sme vyšli hore rozbehla som sa ku regálom kde som očakávala, že nájdem to čo hľadám. Dana som nechala niekde za sebou, nie je predsa povinný so mnou chodiť ako verný psíček. Prebehla som očami, regál s umelými kvetmi, ale bolo toho tam akosi málo a kvety pôsobili úplne gýčovo a väčšina bola v divných krikľavých farbách. Otočila som sa teda na odchod a za mnou na pár krokov stál Dano. Mal v tvári divný výraz. Takmer ku mne priskočil a naklonil sa k môjmu uchu.

"Prosím zachráň ma a spolupracuj." -zašepkal, až ma to v uchu zašteklilo. Hneď na to som zo zadu za sebou počula prehnane milý dievčenský hlas.

"Ahoj Danko!"