P.S. Nechcem Ťa

Na zemi

„Poďme na druhú scénu." - vyrušilo ma až učiteľkine vyhlásenie. Postavila som sa a chystala na javisko. Lee sa zjavne odísť nechcelo. Zavesila sa na Danove rameno a zaštebotala.

„My by sme kľudne ešte pokračovali, že Dano." Usmievala sa a hrnula sa dole z javiska.

„Drž ma, aby som nespadla." Zvalila sa na Dana ešte viac. Vystrúhala som sladký úsmev, nech jej neurobím radosť, že mám niečo proti jej koketovaniu. Dano sa len usmial jedným kútikom úst. Keď sa konečne spratala zo schodov, nabehli sme na scénu my dve s Paťou.

Zahrať s ňou dve dobré kamošky, na to sme nepotrebovali ani nejaký herecký výkon. Celkom pekne nám to sadlo, dokonca aj dialógy boli dosť vtipné. Napadlo ma, že s Leou zahrať dobré priateľky, to by som asi mala problém.

Na scénu potom nastupoval Dano. Hrala som drzú osobu, starú známu z detstva, čo má najprv na neho nervy a potom mu začne pomáhať. Musím uznať, že s nervami a drzosťou som tiež nemala problém. Asi mi táto úloha dosť sadla.

Na scéne sme boli iba my dvaja a nadišla chvíľa, kde ho strčím a hodím o zem. S pokrikom som doňho strčila . Snažil sa ostať vo svojej úlohe a nesmiať sa. Zdvihol ruky v obrannom geste a odrapotal svoj text. Vtom som ho schmatla za rameno, naklonila na stranu a prehodila cez nohu. Ten chvat som si matne pamätala z džuda, na ktoré som chvíľu chodila ešte na základke. Dano zhučal na zem. Ozývalo sa výskanie, učiteľka mala prekvapený výraz v tvári a o Danovi ani nehovorím. Všetko sa zmiernilo, až keď sa Dano začal rehotať. Ale nevyšiel z role a pokračoval. Iba keď sa postavil a bol chrbtom ku divákom mi s úsmevom na jeden kútik a iskričkami v očiach pošepkal.

„Tak toto si si užila. Čo?" Musela som uznať, že toto som si naozaj užívala. Opätovala som mu úsmev s jedným kútikom , drzým pohľadom a prikývla som.

Pokračovali sme v dialógoch, ale vo vnútri som sa tešila ako malé dieťa, že sa mi ten chvat tak podaril.

Potom prišla časť, keď ho učím tancovať.

Zhlboka som sa nadýchla a pristúpila k nemu tak na dva kroky a nastavila som ruky na tanečný postoj tak, aby medzi nás vošiel ešte jeden človek, alebo dvaja . Tak trochu som mala obavy. Predtým, keď sme to skúšali, mi to bolo ukradnuté, ale teraz, čo sme mali pokecy na lavičke a povedal mi že ....a hodila som ho o zem, striasali ma zimomriavky. Pozrela som hore do jeho tváre. Mal veľmi záludný pohľad a sladký úsmev. Naklonil sa a pošepol.

„Tak a teraz si to užijem ja." Nestačila som sa ani nadýchnuť, pritiahol si ma k sebe tak, že by medzi nás už nevošla ani myš. Premohli ma spomienky ako ma objímal Rado, ako okolo mňa vedel ovinúť svoje dlhé teplé ruky. Stuhla som a nedokázala som sa ani pohnúť. Mala som povedať text....A teraz vykroč ľavou nohou a prešľapuj na mieste raz, dva , tri.... Nevyšiel zo mňa ani hlások. Preglgla som, ako by mi to malo nejako pomôcť. Začalo zvoniť.

„Dobre, kto chce, môže odísť, nabudúce pokračujeme podľa zoznamu, čo som Vám dala." -zakričala učiteľka, aby prehlušila zvuk zvonenia.

Neviem aký som mala pohľad, asi niečo medzi zdeseným a trpiteľským. Dano vyzeral zmetený.

„Nika, čo je?" - zašepkal. Lea sa postavila, až stolička zaškrípala. Zaregistrovala som jej povýšenecký a naštvaný pohľad. Vyšla von aj so svojím fanclubom a dosť tresla dverami.

„Pusti ma!" precedila som pomedzi zuby. Okamžite povolil objatie, už sa neusmieval, vyzeral smutne a sklamane. Nadýchla som sa a odtiahla na menej osobnú zónu.

„A teraz vykroč ľavou nohou a prestupuj na mieste, raz, dva, tri....."- pokračovala som v našej scéne. Hneď sa pridal a vykročil. Musela som uznať, že už vedel tancovať, lebo viedol on mňa a nie ja jeho, aj keď to malo byť naopak, aspoň podľa scenára. Keď som tancovala s Radom, vyzerali sme ako dvaja polámaný, čo sa nevedia zladiť do rytmu. Ale teraz s Danom, to bolo iné, aj keď sme tancovali bez hudby. Moje myšlienky prezradil iba smutný úsmev.

Dokončili sme tých pár dialógov, čo nám ešte ostávalo.

„Dobre, bolo to dobre moji."- zahlásila učiteľka. „ Tak dovidenia nabudúce."

Zbehla som rýchlo dole z javiska a pozberala si veci. Paťa na mňa čakala. Naozaj sa to dalo nazvať útekom.

„Páči sa mi to, teším sa na premiéru." Paťa bola nadšená z divadla. Ešte rozoberala nejaké scény a vylepšenia. Rozdelili sme sa pri skrinkách, aby sme sa prezuli. Ona mala skrinku na druhej chodbe.

Aj keď som sa snažila prezuť čo najrýchlejšie, nepodarilo sa mi Danovi utiecť.

„Nika?"- ozvalo sa mi ticho za chrbtom. Otočila som sa.

„Hneváš sa ? Urobil som niečo zlé?" Mal úplne skromný spýtavý pohľad. Teraz by mu nesedelo ani to prirovnanie namyslený narcista. Sklopila som oči, zrazu som nevedela čo povedať a hlavne som nevedela, ako budem reagovať nabudúce. No predpoklad bol, že ma tak objímať po mojej dnešnej reakcii nebude.

„Nedodržal si osobný priestor, ale nie. Nehnevám sa." Vyzeral, že mu trochu odľahlo.

„A čo ty, netresla som ťa veľmi?" Chcela som zmeniť tému a pripomenúť si ten dobrý pocit, keď som ho hodila o zem. Zachechtal sa .

„No si dosť nebezpečná." Oči sa mu už zase smiali. Potom sa nadýchol

„To kvôli Radovi?" Prekvapilo ma to. No bolo to viac, menej predvídateľné, že to moje divné správanie bolo kvôli Radovi, ale keď to takto vyslovil nahlas, zarezalo ma to až v srdci.

Na konci chodby za rohom sa objavila Paťa. Kývla som jej. Aj Dano sa otočil a uvidel ju.

Nasilu som sa usmiala. Nebola som schopná odpovedať na jeho otázku.

„Už musím. Idem s Paťou. Ahoj."

„Ahoj Nika." Už som sa neobzrela.