P.S. Nechcem Ťa

Prekvapenie

 * 3 *

„ Ahoj."- opieral sa o múr a fakt sa sladko usmieval. Kývla som iba hlavou na pozdrav a vyčkávala, čo bude ďalej. Odlepil sa od múra.

„Môžeme si ísť sadnúť tamto na lavičku?"- kývol smerom na ihrisko, kde pod stromami stálo niekoľko lavičiek.

„Bojíš sa, že odpadnem?" Uf už som vtipná aj navonok. Vybuchol do smiechu.

„No tak nejak. Môžeme?" otočil sa smerom k lavičkám a opäť na mňa, aby sa uistil, či návrh prijímam. Hmm... klobúk dole, chce ma požiadať, aby som odišla z divadla ako gentleman. Tak dobre, vykročila som za ním. Hodil tašku vedľa lavičky a ponúkol nech sa posadím prvá. Bolo mi z toho trošku smiešno, ako by sme boli niekde v reštaurácii. Sadla som si teda, tašku položila na zem a čakala. Celý čas sa usmieval, aj keď zdalo sa mi, že dosť nervózne. Ťažko si vzdychol a sadol si tiež.

„ Nika, chcel by som sa ťa niečo opýtať."

„ No?" Sklonil hlavu a potriasol ňou, ako by chcel striasť napätie a prehrabol si vlasy. No veď pokračuj, neboj svet sa mi nezrúti, keď nebudem hrať v divadle. Povzbudzovala som ho v duchu. Neplánovala som mu však nijak pomôcť. Uprel na mňa svoje modré oči spod tmavého obočia.

„ Chcel by som sa ťa opýtať." - ešte jeden veľký nádych, „ či by si so mnou nechcela chodiť. Teda bol by som veľmi rád, ak by som s tebou mohol ísť na rande."

No do kelu, tak toto som teda fakt nečakala. Zmrzla som, prekvapene som čumela, dokonca som zabudla aj klipkať očami. Neviem ako dlho som tak vyjavene pozerala, mne sa zdalo, že nekonečne dlho.

„ Nika? Povedz niečo prosím." -pozeral sa na mňa s úzkosťou.

„Nemôžem, som v nemom úžase." Zasmial sa. Aspoň sa mi podarilo klipnúť viečkami, už som mala celkom suché oči. Uf, Uf. No čo teraz, na toto som pripravená nebola. Bola som vyrovnaná so svojou pochmúrnou prázdnotou, nechce sa mi to meniť. Ja? Prečo? To je blbosť! Nemožné! Začala sa vo mne dvíhať obrovská vlna nervozity.

„Robíš si srandu?"

„Nie."

„Stavil si sa s niekým, že sa ma opýtaš? „

„Nie."

„Má to byť nejaká skrytá kamera, aby si si zo mňa vystrelil?"

„Nie!"

„Nechápem to. Prečo? To ťa len tak napadlo z čista jasna, nemám čo robiť, tak koho by som tak zavolal na rande?" Vyzeral zmätene. Ja som bola ako práve otvorená fľaša koly, s ktorou sa doteraz triaslo.

„Nika."- povedal ukľudňujúco. „ Počkaj." Smutne sa usmial. Zhlboka sa nadýchol a začal hovoriť potichu. Pozeral pri tom na mňa tak skúmavo, akoby si prehliadal nejaký vzácny obraz.

„ Nie je to z čista jasna. Páčila si sa mi už, keď sme mali spolu anglinu. Potom na lyžiarskom som myslel, že sa ťa opýtam. Ale neviem, nadalo sa k tebe dostať. Anglinu sme už potom spolu nemali. Nekamarátila si sa ani s ľuďmi, čo ja, aby som sa k tebe normálne priblížil . A potom tie reči, nevedel som či naozaj chodíš s Radom. No a potom to už bolo jasné, s niekým si chodila. Takže to nie je len tak z čista jasna. A nie nerobím si z teba srandu."

Bol sklonený, opieral sa lakťami o kolená. Pohľadom skákal zo svojich topánok na mňa a späť. V tvári mal taký smutný trpiteľský výraz. Začínala som mať zo seba odporný pocit. Zahľadela som sa na svoje ruky. Zase som si začala škriabať palec, najlepší znak toho, že som nervózna a v úzkych.

Rado. Jeho meno ma zabolelo až v najhlbšom vnútri. On bol dôvod, prečo sa cítim taká prázdna a prečo sa tak aj chcem cítiť. Keď už nič nečakáš, tak ťa ani nič nesklame.

Dano je sám o sebe prekvapenie a ešte  k tomu to, čo sa opýtal. A prečo je meno Rado pre Niku bolestivé? ........Nuž už len čítať ďalej. :-)