P.S. Nechcem Ťa

Pád

  Vybehla som von. Ostrý mrazivý vzduch mi vrazil do nosa a prebehol mnou mráz až po končeky vlasov. Už sa stmievalo, musela som sa zdržať v obchoďáku nejako dlho. Zazipsovala som si bundu najvyššie ako sa dalo a vykročila. Nechcelo sa mi ísť hneď domov, mrazivý vzduch mi otupoval zmysly a aspoň som nemusela nad ničím rozmýšľať. Vykročila som teda na prechádzku popri parku a pomedzi rodinné domy, kde je kľud. Lenže na týchto miestach, kde nechodí veľa ľudí boli chodníky nebezpečne šmykné. Išla som teda šuchotajúc nohami. Nado mnou sa rozsviecovali lampy. Takto sa prevetrať mi pomôže pri  ďalšom učení. Zbehla som po schodíkoch, keď sa mi pošmykli nohy, jedna podrazila druhú. Do kelu to už nevyrovnám pomyslela som si a sypala sa zo schodov na bok, ruky, dole hlavou.

„Aaaaaauuuuu!" nestihla som ani zakričať. Ostala som ležať, pred očami sa mi zatmelo. Nevedela som ani v akej krkolomnej polohe ležím, pripadala som si akoby ma prešla kosačka.

„Nika žiješ?" Pomaly som otvárala oči. Nado mnou sa skláňal Kubo. Čo tu robí? Už sa vrátili zo zápasu?

„Nemáš nič zlomené?" Pomaly som začala zbierať svoje porozhadzované ruky a nohy.

„Auuu." – vyšlo zo mňa. Mala som pocit, že ma bolí všetko. Rukami som hýbala, ale štípali ma dlane, musela som ich použiť ako brzdu na týchto polorozpadnutých schodoch. Posadila som sa. Hanbila som sa, že ma vidí Kubo v takejto situácii, akoby som nevedela chodiť a váľam sa tu po zemi. Kľačal pri mne a chytal ma za rameno, že mi pomôže dvihnúť sa. Do očí sa mi tlačili slzy.

„Nemusíš mi pomáhať."- povedala som mrzuto, aj tak si o mne nič dobé nemyslí. Zachechtal sa.

„Dano by mi nikdy neodpustil, keby som ti nepomohol." Čože?! Prekvapilo ma jeho vyhlásenie, ale nervozita a bolesť robili svoje.

„Neboj sa nepoviem mu, že si bol pri tom ako sa váľam po zemi, môžeš kľudne ísť." Pokrútil hlavou. Zobral môj vak, ktorý mi vyletel o meter ďalej ako som spadla, prehodil si ho cez plece.

„Prestaň blbnúť a skús sa postaviť." Chytil ma pod pazuchy a ťahal hore. Pomaly a neisto som sa postavila. Vyzeralo to, že zlomeniny nemám, ale koleno ma tak zabolelo, že som sa hneď zvalila, Kubo ma musel zachytiť. Zasyčala som od bolesti.

„Dobre?" Predýchala som, aj keby som nechcela musela som sa oňho oprieť.

„Hej, zlomené nemám nič. Diki."

„Môžeme?"- opýtal sa ma a čakal. Prikývla som.

„Tak sa ma chyť." Zavesila som sa do jeho ramena, opierala som sa o neho boľavým bokom a pomaly som krývala. Po asi piatich minútach sa mi stále nedarilo rozchodiť to koleno a bok tak, aby som kráčala sama. Prešli sme iba krátky kúsok cesty a už som nevládala, na chvíľu som sa oprela o plot.

„Nemá to zmysel, zavolám Danovi, nech príde pomôcť, býva blízko." Čo?! Prepadla ma panika.

„Nie, nevolaj mu!" - zúfalo som skríkla. On už mal vytiahnutý mobil a volal. Ja som nebola v stave ho naháňať a vytrhnúť mu ho z ruky. Nie , nie to nie.

„Prestaň Kubo zavolám si taxík, môžeš ísť." Bolo mi do plaču, prečo ma nepočúva? „Nevolaj!"

„Ahoj, počuj Nika spadla zo schodov tu pri škôlke a bolí ju noha, neprídeš pomôcť? Sme asi tak štyri domy od teba." Iba som zúfalo zazerala a počúvala, čo povie.

„No , nevyzeralo to dobre, ale vraví, že nemá nič zlomené." Pozeral na mňa a zrazu mal prekvapený výraz.

"Fakt? Si si istý? No dobre ideme k tebe, príď nám oproti." Zložil a vopchal si mobil do vrecka. „Poďme." Pristúpil ku mne a chytil ma okolo pásu a moju ruku si prehodil cez plecia. Chcela som protestovať no nedal mi na výber a vykročil. Okrem bolesti som cítila neskutočnú nervozitu a strach, normálne to vo mne začalo vibrovať, ako keby som stála pri obrovskom repárku, ktorý je pustený na plné pecky. Zrazu sa pri jednej bráne vynoril Dano. Keby som mohla utekať, tak zmiznem kade ľahšie. Do kelu, do kelu. Vykročil oproti nám, z jeho tváre som nevedela vyčítať, čo si myslí. Bol vážny a mal stisnuté pery.

„Ahoj."

 „Ahoj." Pozdravili sa s Kubom. Ja som namiesto pozdravu zaprotestovala.

„Zavolám si taxík, nechcem ísť k tebe, nemusíš sa o mňa starať." Iba vzdychol, uškrnul sa na jeden kútik, ale v očiach mal milý výraz, akoby nimi hovoril, och čo mám s tebou robiť. Pristúpil ku mne a dvihol ma ľahúčko na ruky. Koleno ma zabolelo, keď sa ohlo, ale podarilo sa mi to stlmiť iba do malého zakňučania. Pozrel sa na mňa starostlivo.

„V pohode?" Prikývla som.

„Chyť sa ma." Poslúchla som a chytila som sa okolo jeho krku. Do nosa mi udrela jeho vôňa. Musel sa prednedávnom sprchovať. Mal na sebe iba biele tričko, musí mu byť zima, napadlo ma. Ani neviem ako, bolo to asi tou jeho vôňou, alebo tým že som bola dobitá, alebo tým, že som nechcela, aby kvôli mne zmrzol, položila som si hlavu na jeho hruď. Hneď na to som pocítila jeho dych v mojich vlasoch. Prešli sme cez bránu, objavil sa predo mnou dom. Bol moderne zrekonštruovaný, ale veľmi som si ho obzrieť nestíhala. Vystúpili sme po pár schodoch k dverám. Kubo otvoril, podržal dvere a Dano vošiel do chodby.

„Vak jej nechám tu, ok? Poradíte si? Ja už pôjdem."

„Dobre, maj sa, diki." Kubo sa vytratil vonku, dvere sa zavreli. Čo tu robím?! Nemám tu byť! Panika, strach, bola sam vydesená, nervózna. Chodba bola  dosť široká  s veľkou skriňou s posuvnými dverami a trochu ďalej otvorená do haly, kde bolo vidieť kúsok pohovky.  Dano  ma opatrne zložil a zobul sa. Z  haly bolo počuť šuchot.

"Danko?"- ozval sa ženský hlas. Zovrelo mi hrdlo.

Nejak som sa rozbehla 😀😂Tak čo vy na to? Ako sa páči?😮 Kto by to mohol asi byť?  Precvičte si fantáziu. 😊😉