P.S. Nechcem Ťa

7.

* 7 *

„Tvoj zástup fanyniek neutrpí žiadnu ujmu. Žiadne srdce nebude sklamané." Vystrčila som bradu a nasilu som sa usmiala. Stále sa usmieval, ale pery mal trochu stisnuté. Odhryzol si z tyčinky.
„Hmm... Si si tým zástupom nejaká istá. Aj ty do neho patríš?" Ešte, že som nejedla, lebo by mi opäť zabehlo. Pozeral na mňa tými modrými očami a sladko sa usmieval. Nebol to posmešný úsmev. Nuž sama som mu nahrala na smeč. Môj silený úsmev sa strácal.

„ Fajn máš bod." Začala som sa cítiť vyčerpaná. „Ale musím ťa sklamať. Nepatrím. Ak by som patrila, tak by som ťa asi nemohla nazvať narcistom. Nemyslíš?" Jeden kútik úst mi nadvihlo. Celkom dobre som z toho vykľučkovala.

„Samoľúbym narcistom. Asi na tom niečo bude."

Vo vrecku mi začal vyzváňať mobil. Rýchlo som ho vytiahla. Pripomienka, aby som nezmeškala výtvarku. To už je toľko hodín?! Už tu sedíme viac než hodinu. Bola som fakt prekvapená, ako to zbehlo. Pozrel na mňa spýtavo.

„Musím ísť, mám výtvarku." Zdvihla som sa a prehodila si tašku na plecia. Tiež sa zdvihol. A vzal tašku. Bolo to divné, čo teraz. Vykročila som smerom ku vchodu. Tiež sa pohol zároveň so mnou.

„Tak na budúce preberieme ten zástup fanyniek, keďže o ňom niečo vieš. Som na neho dosť zvedavý."

„Nabudúce?!" vytreštila som oči. Zasmial sa. Čelo sa mi zvraštilo od úžasu.

„Povedala si, že so mnou nemôžeš chodiť, nie že sa so mnou nemôžeš baviť. Hmm?"

Tak toto bol prekvapujúci zvrat. Zachechtala som sa.

„ Fajn urobím ti zoznam a môžeme spolu vybrať najvhodnejšiu kandidátku." No super už väčšiu blbosť som povedať nemohla. Tváril sa však pobavene.

„Ok dohodnuté. Donesiem tyčinky." Smial sa.

„Maj sa."

„Ahoj." Kývla som rukou a zmizla vo vchode. Až doma, keď som za sebou zabuchla dvere mi začalo dochádzať, čo sa vlastne stalo. Tak toto bolo fakt divné a uletené. Pozrela som cez okno. Už som ho tam nevidela. No asi budem mať nad čím rozmýšľať najbližší čas. Pochybujem, že mi to len tak vyfučí z hlavy, na to to bolo až príliš nepochopiteľné. Ale teraz som sa musela ponáhľať. Schmatla som plátno, ktoré budem dokončovať. Celé bolo čierne s jemným prúdom svetla z jednej strany. V strede sedela v tme postava na stoličke. No ešte nesedela, iba bude. Bol tam zatiaľ iba náčrt ceruzkou. Hneď ako ma to napadlo namaľovať, som sa do toho obrazu zamilovala. To som ja, moje vnútorné ja. Dúfam, že sa mi ho podarí dokončiť do takej dokonalosti, ako ho mám v hlave.

Schmatla som ešte tašku s farbami a bežala na výtvarku.

Večer, keď som už ležala v posteli som si premietala celý náš rozhovor. Každé slovo čo som povedala, bolo toho dosť a aj dosť trápneho. Čo povedal on a ako sa pri tom tváril. Nešlo mi to do hlavy. Bolo to také nepochopiteľné, že sa zdalo, že to ani nemôže byť pravda. Nie neľutovala som, že som povedala nie. Za týmto som si stála.

Už nechcem nikoho ľúbiť, lebo ľúbiť znamená, že by som ho zase mohla stratiť. A to veľmi bolí. Človek ostane sám ako vo veľkej prázdnej, chladnej miestnosti a niečo v ňom zomrie. Z diaľky počuje zábavu ľudí ako na veselej párty, ale v miestnosti nie sú dvere ani okná, nedá sa odísť. Chýbajú dotyky, objatie čo by zahrialo, pohľad, úsmev, slová, ktoré by presviedčali, že to bude v poriadku. Po lícach sa mi rozkotúľali slzy. Skvelá predstava, mám nápad na ďalší obraz. Slzy mi stekali pomaly cestičkami až do vlasov. Cítila som celú ich púť. Nechala som ich stekať tými teplými cestičkami. Aspoň niečo som cítila.