P.S. Nechcem Ťa

6.

* 6 *

Začal potriasať hlavou, prehrabol si rukami vlasy. Tak predsa aj ja viem vykoľajiť teba.

„ Nie, nie, nemyslel som to tak, že ťa budem prenasledovať, abo niečo také. Ja som myslel, že keď sme sa už začali rozprávať, že sa nebudem tváriť, že sa to nestalo. Ahmm..., že sa nebudem tváriť, že som ti nič nepovedal, alebo, že si nestojím za tým čo som povedal." Nervózne behal kade tade očami a zdalo sa mi, že trochu lapá po dychu. Upustila som od svojho smrteľného výrazu a rozosmiala som sa . Inak sa nedalo.

„Dostala som ťa." Povdychol si z úsmevom.

Znova som sa zahľadela do diaľky s neprítomným výrazom. Trochu som rozmýšľala. Prečo som súhlasila s rozhovorom? Súviselo to s tým, že som niekedy v minulosti nad ním uvažovala, alebo len s tým, že je pekný? Ak by sa ozval niekto iný, odpálkovala by som ho hneď na začiatku s tým, že nemám čas a podobne. Alebo som si fakt naivne myslela, že mi niečo chce ohľadne divadla? A keď som sa dozvedela čo mi chce, prečo som sa nepostavila a neodišla? Prečo som mala takú divnú chuť mu vysvetľovať, prečo s ním nič nechcem mať? Prečo ma zaujíma, aby som nezranila jeho city, keď môj skalopevný názor bol, že krásavci, alebo samoľúbi narcisti, ako som ho nazvala, nejakých veľkých citov schopný nie sú?

Zrazu ma zo zamyslenia vytrhol dotyk jeho ruky. Úplne nenápadne sa chrbtom ruky dotkol mojej . Zamrazilo ma. Prepadli ma myšlienky na prvé pokusy Rada, ako sa ma snažil dotknúť, ako sa tváril strašne smutne a sklamane, keď som sa odtiahla. Ako ma potom držal za ruku a stále jedným prstom vždy hladkal. Do kelu... Oči sa mi zalievali slzami. Do kelu. Rýchlo som odtiahla ruky a založila si ich jednu do druhej na prsiach. Typické obranné gesto. Dobre, tak skúsim trochu dôverovať a odhalím trochu zo svojho vnútra. Uvidíme čo s tým spraví.

„Dano." Hlas som mala zastretý. Otočila som sa na neho. Oči som určite mala ešte lesklé, ale chcela som, aby to zobral naozaj vážne.

„Ja..... teraz nechcem s nikým chodiť. Nemôžem. Nesúvisí to s tebou, tým aký si, alebo čo povieš...." Ako mu to len povedať? „Súvisí to so mnou. Ja nemôžem. Nie som toho schopná a neviem, či v blízkej budúcnosti budem."

Bolo na ňom vidieť sklamanie. Mala som z toho hnusný pocit. Dokonca sa mi zazdalo, že v tej čiernej diere, čo skrývam v hrudi niečo cítim. Po dlhej chvíli pozerania si na ruky a topánky so zachmúreným výrazom sa na mňa otočil.

„Súvisí to s Radom, že?" Môj trpký úsmev a sklopenie očí, bola dostatočná odpoveď.

„Ale už spolu nechodíte. Alebo ?" Pokrútila som hlavou a odvrátila som pohľad. Chvíľu sedel a potom sa zohol k taške. Čakala som, že vstane a odíde. Namiesto toho ju rozzipsoval a začal v nej šmátrať. Vytiahol balíček tyčiniek. Otvoril ich a ponúkol ma.

„Dáš si?" Zobrala som si zopár a začali sme obaja chrústať tyčinky. Pozerali sme na povievajúce konáre stromov, na deti čo sa hrali trochu ďalej v pieskovisku. Bizardná situácia. Tyčinky sa pomaly míňali.

„Raz sa ťa na to opýtam." Prehodil len tak mimovoľne. Skoro mi zabehlo. Začala som kašľať, búchať sa do hrude a silno prehĺtať , lebo omrvinky ma škriabali v krku. Môj vyjavený výraz jasne naznačoval, že za moje drhnutie je zodpovedný on. Chytil ma za rameno, v nejakej snahe pomôcť. Našťastie som už prestávala kašľať. Nahodil teda taký záludný úsmev a odtiahol ruku.

„Neboj sa, nie teraz." Naďalej sa pobavene usmieval.

„Ďakujem za upozornenie." Snažila som sa to povedať dostatočne ironicky. Ale jeho úsmev to veľmi nepoškodilo. Zase sa začali prebúdzať škrtiace sklony.

„Ale má to aj svoje výhody." Hodil na mňa spýtavý pohľad.