P.S. Nechcem Ťa

Myslím na...?

 *  16  *

Rozmýšľala som po ceste hore schodmi . Kamaráti, bolo by to fajn, ale do kedy? Čo ak sa naplnia moje predstavy o ňom a naozaj sa zo mňa bude vysmievať za mojím chrbtom, z toho čo som povedala, urobila, keď sme spolu. A záleží na tom? Veď mi je v podstate jedno, čo si o mne myslia. Ale reči dokážu niekedy zraniť viac ako slová.

„Ahoj. To čo bolo?" zdvihla som oči pri výťahu stála Jana, inak aj suseda a kamoška. Vôbec som si ju nevšimla predtým.

„Ahoj, čo myslíš?"

„To kto bol?" Ona nás videla? Ja ju vôbec, to som bola tak sústredená na Dana?

„Spolužiak."

„Spolužiak? Hmm, pekný." Významne poznamenala. Oo, dik to viem aj ja.

„Kamarát a nič viac." Zdôraznila som.

„No, na to, že nič viac, si bola dosť mimo, ani si ma nevnímala, keď som išla okolo." Jana vedela podrypnuť. Ale neviem, mala pravdu, vôbec som si ju nevšimla. Nemala som náladu na naťahovačky.

„Joj, fakt, nie je to moja liga a ani ja jeho, ale celkom fajn sa s ním kecá, tak sme si pokecali, vieš že mám vzťahov už dosť." Ona to vedela, jedna z mála to vedela, ani spolužiačky nevedeli nič. Viki bola o ročník vyššie a predtým chodila na inú školu. Naše rodiny sa navštevovali už dlhé roky. Keď sa to stalo, všetkých nás to zobralo, oni boli tí s ktorými sme to preberali.

„Však len srandujem." Nastúpili sme do výťahu.

„Inak mám pre teba nejaké veci aj nejaké nové kamene, tak príď popozerať." Vzácne kamene, liečivé kamene bola naša spoločná téma. Zastali sme na mojom poschodí.

„Ok, večer sa možno s mamkou stavíme. Ahoj."

Prišla som domov a mala som ešte chvíľu osamote, kým niekto dorazí domov, tak som urobila úlohy. Bolo jednoduchšie rozmýšľať nad matikou a slovinou, ako rozmýšľať nad minulosťou a prítomnosťou. Mamka dorazila ako vždy, prehodili sme zopár slov a dohodli sme sa, že urobíme špagety. Mala som rada, keď sa vôňa praženého cesnaku a oregana rozliehala kuchyňou, k tomu lúpané paradajky a spolu to bublalo a voňalo. Tak isto sme robili aj pastu na pizzu, tú vôňu by som spoznala všade. Mali sme radi taliansku kuchyňu. Na vrch parmezán a môže sa jesť.

Naše spoločné jedlo vždy sprevádzali nejaké debaty, nebolo tomu inak ani teraz. Najprv som musela referovať, čo nové v škole, a to nie len ohľadom známok a učenia. Moja mamka bola ako FBI pátra, čo mal kto oblečené, kto s kým chodí, kto čo povedal a tak. Často sme sa nasmiali, iba ona ma vedela rozosmiať tak, že mi vychádzal čaj nosom, alebo, že som sa nemohla nadýchnuť od smiechu. Dnes to prebehlo bez veľkých záchvatov smiechu, aj keď pri rozprávaní o divadle sme sa na Danovom páde dobre zabavili. O tom, že Dano mi navrhol rande a že som s ním bola dvakrát vonku, to som nezmienila. Vedela som, že to skôr či neskôr budem musieť povedať, ale zatiaľ sa mi to rozoberať nechcelo. Radšej som spomenula, že máme zabehnúť ku susedovcom, tak sme mali o program postarané.

Piatok! Úžasný deň. Vonku bolo od rána pekne slnečno. Bolo potrebné iba vydržať trochu v škole a čakal ma víkend. Príde ocko a pôjdeme niekde na túru, hlásili dobré počasie. Cez deň mi náladu ešte zlepšila jednička z písomky. Dokonca ani Jana nemala dnes žiadne psychicky vyčerpávajúce debaty. Pred geografiou som išla vyzdvihnúť mapy, bola som považovaná za zodpovednú osobu. Šklbalo mi ústami do úsmevu pri tejto myšlienke. Počula som niekoho za sebou bežať, ale chodba je predsa dosť široká pomyslela som si a neobzrela som sa. Zrazu ma niekto chytil za plecia, naklonil sa ku uchu a povedal: "Ahoj."

Dano! Usmial sa od ucha po ucho predbehol ma, ešte sa raz otočil so širokým úsmevom a stratil sa za rohom. No toto bolo teda zaujímavé, ostal mi prekvapený výraz.

Obed bol fakt na nič. Zlepené rizoto v tvare veľkej oranžovkastej hrudy, čo nie a nie povoliť, dalo sa to krájať nožom. Tak toto keby som zjedla, tak zabetónujem žalúdok na 2 dni. Tak som sa v tom špárala a zabávala sa vyberaním hrášku. Jana začala debatu o jednom chalanovi, čo sa jej už dlho páčil. Nadšene hovorila o tom ako sa spolu rozprávali a že sa jej zdá, že sa mu páči. Pozerala som na ňu. Mala taký pekný nadšený pohľad. Prajem jej to. Ona trpezlivo znášala moje výlevy, keď som bola s Radom a pochytil ma ošiaľ lásky, že som nevedela čo so sebou. Tak aj ja som trpezlivo počúvala a usmievala sa. Lenže prepadol ma taký silný pocit, závan spomienok. Najprv spomienky na tú radosť a nadšenie, pri prvých stretnutiach, rozmýšľanie o ňom, keď nemôžeš spať. Prebúdzanie sa s vedomím, že sa ti o ňom snívalo aj keď si nepamätáš čo. Čakanie či napíše, zavolá. Tá radosť, keď sa ozve, ten smútok, keď sa neozve..........

.....keď vieš, že už sa nikdy neozve. Zahryzla som si radšej do líca. Prekvapivo to dosť zabolelo. Jedna bolesť prehluší druhú.

„Čo ti je ?"

„Nič, zabolel ma zub." Klamala som len sa tak prášilo. Ešte som dodala nasilu úsmev.

„A čo, kedy sa opäť stretnete?"

„Joj, vieš, že sme sa ešte len rozprávali a náznaky, tak zatiaľ žiadne špeciálne stretko. Budeme sa vidieť zase na angline v jazykovke. Ale sa neviem dočkať." Jana sa sladko usmievala. Je zvláštne ako sa zaľúbení ľudia vedia sladko usmievať.

„No ja som už dojedla."- vyhlásila som. Jana sa ešte chvíľu pohrabala v rizote a potom rezignovane vstala. Pri jednom stole sedeli basketbalisti, ktorých som si pamätala zo zápasov, na ktorých sme boli povzbudzovať. Dano medzi nimi nebol.

„Pohni, bo nestihneme zápas."- vykríkol tresol spolusediaceho po hlave a rýchlo vstal, aby mu to ten druhý nestihol vrátiť. Skoro ma pri tom zvalcoval na zem.

„Sorry,, Sorry!"- prešmykol sa popri mne a už ponáhľal preč. Padlo mi to celkom dobre také vzrúšo, aspoň som prestala myslieť na to, že potrebujem zadržať slzy.

Jana krútila hlavou a prevrátila oči. „Tí športovci. Vieš čo, sú šibnutí a namyslení." Ale to už dodala iba pri mojom uchu, aby ju radšej nikto nepočul. Namyslení, no to presne som si aj ja myslela o Danovi. To asi aj Dano bude na zápase, vzápätí ma napadlo. Takže dnes nebude žiadne prekvapenie pred bytovkou. Položila som tanier do okienka.

To fakt rozmýšľam nad tým, že by ma mal čakať a že sa znova stretneme? Asi mi fakt haraší . Zarazili ma moje vlastné myšlienky. Našťastie tu bola Jana, ktorá rozprávala aj za mňa.

„No čo ako ti chutil obed? Podľa mňa to bolo hrozné, to aj ja by som navarila lepšie."

Tak nad týmto som sa fakt musela zasmiať. Vedela som, že Jana sa veľmi v kuchyni nezdržiava. Ale najlepšie na tom bolo, že asi fakt by navarila lepšie.

„Vieš čo na tom rizote bolo najlepšie?" Pokrútila som hlavou. „Ten hrášok, ten mal aspoň, tvar a chuť:" Obe sme vybuchli do smiechu.