P.S. Nechcem Ťa

Hrejivá bunda

„A ty ešte stále frčíš na vlkodlakoch?"

„No, vlkodlaci, upíry, tieňolovci, čarodejnice, duchovia a podobne."

„Čo ťa na tom baví najviac?"

„Je to celkom dobrý úlet od reality. Nadprirodzené schopnosti, boj so zlom, záchrana sveta, vtipné dialógy. A predstav si, že v každej tej knihe nájdeš nejakého pekného a dosť namysleného chalana." Zase som si z neho uťahovala, nemohla som si pomôcť, ale fakt ma to veľmi bavilo. Problém bol len v jednom, že bol tiež dosť duchaprítomný.

„Takže máš rada pekných a namyslených chlapcov. Dobre vedieť." Zapriadol veľavýznamne. Zase som mala chuť ho tresnúť.

„Nerob si nádeje. Kto povedal, že si pekný."

„No ty." Sladko sa usmieval.

„Povedala som, že sa páčiš mnohým dievčatám, nie že sa páčiš mne." Snažil sa tváriť neskutočne nešťastne.

„Herec jeden. Nebudeš mi veriť, ale svet sa netočí len okolo teba."

„Och nie teraz si ma fakt sklamala."

„Ja viem, pravda je krutá." Začal sa dvíhať vietor. Ešte som chvíľu kreslila, ale keď mi začal vietor prevracať stránky, tak som to vzdala.

„Nech sa páči, vraciam."

„To je od teba neskutočne milé, ďakujem. Už som sa bál, že som oňho prišiel."

„Mám ťa s ním ešte tresnúť?" Nič nepovedal, iba sa zasmial a odložil zošit. Trochu ma striaslo, ako mi vietor prefukoval popod tričko. Poskladala som si ruky na hrudi a oprela sa.

„Zima?" Pozrela som nedôverčivo. Čo tým myslel? Začal sa nejako divne hemžiť, tak som hneď poznamenala.

„Ale nie až tak, aby som potrebovala hrejivé objatia." Pokrútil hlavou a prevrátil oči.

„Si hrozná, neboj nedotknem sa ťa." Zobliekol si bundu a prehodil ju cezo mňa. Počas tohto procesu, keď mi došlo, čo vlastne chce urobiť, som akurát stihla namietnuť.

„ Nie , nie, to predsa nemusíš. Však už aj tak pôjdem." Ale bol rýchlejší a už ma jeho bunda hriala na pleciach. Bola fakt teplá a mäkká. Tak som si ju pritiahla bližšie a zababušila sa do nej.

„Je fajna. To bežne hádžeš bundy na dievčatá?" nemohla som si odpustiť. Jemne sa usmial len tak na jeden kútik.

„Nie, väčšina nemá problém s hrejivými objatiami, takže si prvá." Zachichotala som sa do bundy, ku podivu voňala. Mala som citlivý nos, sedieť vedľa spoteného človeka bolo pre mňa utrpenie, ale jeho bunda voňala, aj keď som ho videla predtým utekať. Vietor rozfukoval konáre a na oblohe sa nahrnuli mraky.

„Mám rada búrky."

„A nebojíš sa bleskov?"

„Keď tak, tak už hromu. A niekedy je to fakt strašidelné, keď ťa to v noci prebudí. Ale blesky sú úžasné, nemyslíš?."

„Nerozmýšľal som o tom takto."

„Najlepšie je, keď k tomu vypadne elektrina. Počuješ len búrku, sedíš pri sviečkach, pod dekou a sleduješ blesky, to je naj." Ach čo to tu básnim, som asi blázon. Stisla som pery, už ani slovo, lebo som fakt trápna. Mrkla som očkom na Dana, čo si asi tak myslí. Iba sa s trochu udiveným výrazom a úsmevom na mňa pozeral. Potom sa oprel a zahľadel na mraky.

„Ok, musím to niekedy vyskúšať. Potom bolo dlho ticho, teda vietor a lístie na stromoch hučalo dosť, iba my sme boli ticho.

„O čom bola tá kniha, čo si naposledy čítal?" Dano začal rozprávať, stručný dej, čo ho zaujalo a čo sa mu nepáčilo. Bol dosť výrečný, prekvapivo. Medzitým sme dojedli aj tyčinky a čas akosi ubehol.

Pozrela som na mobil, už bolo dosť hodín.

„Už musím ísť."

„Ok, nabudúce chcem počuť ja o vlkodlakoch." Zobliekla som si bundu, aby som mu ju vrátila. Tak sa mi nechcelo, bolo v nej teplučko.

„Rozmyslím si to." Vzal bundu a obliekol si ju. Bolo to trochu komické, také , že ide bunda dookola, ale bolo mi ľúto za tým teplom, čo odišlo spolu s ňou. Odprevadil ma až pred vchod.

„Maj sa ." Povedala som. Zdvihol ruku na pozdrav.

„Ahoj." Ešte som videla ,že na mňa pozeral ako miznem vo vchode.