P.S. Nechcem Ťa

Popoluška nemá koňa

Oprela som sa o dvere. Za nimi bolo počuť Danove kroky a potom dupot po schodoch. Môj hlboký vzdych zďaleka neodrážal to, čo som cítila. Taký obrovský zmätok, aký som mala vo vnútri, kvôli tomu, čo sa stalo, čo som zistila. Všetka bolesť zo zranení, ktorá bola doteraz prehlušovaná pocitmi, ktoré mnou lomcovali pri Danovi a jeho dotykmi, jeho pohľadmi, sa teraz vydrala na povrch a vystrekla ako gejzír do každej časti môjho tela. Až som z toho zaúpela. Odkrivkala som do izby, zhodila zo seba šaty, vzala tabletku proti bolesti a ľahla spať. To, že na zajtra nie som naučená, mi v tom momente bolo totálne ukradnuté. Viečka sa mi zatvárali a jediné čo mnou ako posledné prebleslo bolo- prečo ma nepobozkal?

Zobudila som sa na tiché slova: „Nika, Nikuška vstávaj."

Otvorila som oči, mamka ma hladkala po líci.

„Čo sa ti stalo?" Pomaly som sa dostávala do reality a spomínala, čo sa vlastne stalo. Aaaa už mi došlo.....schody....pád..... Kubo...... Dano...Dano...Dano.

„Hmmm, dnes bola poľadovica, pošmykla som sa a spadla dolu schodmi." Mamke sa rozšírili oči.

„Neboj nič nemám zlomené."- hneď som ju ukľudňovala.

„Poď musíme to ošetriť."

„Už sa stalo, neboj."- mimovoľne sa mi objavil na perách sladký úsmev, keď som si to ošetrovanie spomenula. Ako mi pofúkal líce.

„Hej?"- poznamenala významne. „Čo máš ešte narazené?" Nastavila som na ňu ruky a potom ukázala na koleno.

„To koleno bude asi najhoršie, lebo som nemohla ani chodiť."

„A ako si potom došla domov?" Oo prezradila som sa. Skrútila som ústa do grimasy.

„Hmmm, tatraplanom." Asi som na tom nebola až tak zle, keď ma napadali vtipky.

„Vážne?!"- povedala prísne.

„No dobre, náhodou tam prechádzal jeden spolužiak, ten mi pomohol."

„A ten ti to aj ošetril?" Ach zabudla som, že moja mamka je ako FBI. Ona sa už usmievala popod nos.

„No....tak nejak."

„A ktorý?" Už som prekrúcala očami.

„Mamiiiii!" Posadila som sa a prešla mnou bolesť z kolena.

„Auu." Ona sa však tvárila, že to nevníma. Nakoniec ma svojim vyzvedačským pohľadom zlomila.

„Dano. Býva tam blízko, tak ma zobral domov ošetriť a potom sme došli tu taxíkom. Spokojná?!"

„No. A teraz ukáž to koleno."- povedala akoby nič.

Koleno bolo riadne stuhnuté. Keď mamka zbadala obväz, poznamenala.

„Oo, naozaj ťa ošetroval, asi sa vyzná." Pomaly sme dali obväz dolu. Na kolene sa mi už vyfarbovala poriadna modrina, o škrabancoch ani nehovorím.

„Dám ti na to mastičku na pohmoždeniny aj proti bolesti. Ako pôjdeš zajtra do školy?"

„Skúsim to rozchodiť." Doniesla mastičku, namazala mi to a dala tlakový obväz. No cestu na wecko som aj tak zvládla iba na jednej nohe. No uvidíme ráno.

Ráno som uvidela figu borovú. Koleno ma bolelo stále tak, že presúvať sa samostatne po škole, bolo nemožné. Tak som absolvovala pár vyšetrení, pár plných čakární a skoro na obed som došla domov s tým, čo som už aj tak vedela. A to, že zlomené nič nemám, mám si to natierať a mať v kľude. Na to som sa nepotrebovala vláčiť po nemocnici. Konečne som sa aspoň nemusela nikam presúvať, tak som sa vyvalila do postele. Začala som si listovať časopis, čo som si z tej nudy pri nekonečnom čakaní na vyšetrenia kúpila. Reklamy, článok o nejakom dovolenkovom raji, celebrity a celebritky a ich škandály, recepty na svieže šaláty. Výborné, hlavne v zime, keď svieža zelenina je len v supermarkete a o jej úplnej sviežosti sa dá polemizovať. Čo vás na partnerovi vzrušuje. Oo! Na obrázku bol model v bielom tričku. Hneď sa mi vybavil Dano, ako ma niesol na rukách, ako som sa k nemu pritúlila, ako voňal, ako mäkko pôsobí jeho hruď, keď na ňu položím hlavu. Tento článok, čítať nepotrebujem. Stačí si spomenúť na to, ako sa vie pomstiť za maličkého Danka, ako ma vie chytiť okolo pásu a pritiahnuť k sebe. No do kelu. Zavrela som oči a vzdychla. Nemusí byť ani pri mne, stačí na neho pomyslieť a sťahuje sa mi hrdlo a zrýchľuje dych. Má vždy tak horúce pery, ako vtedy keď, som sa ich dotkla? Mením sa na jeho zúfalú fanynku a on ma berie iba ako malú sestru, ktorú treba ochraňovať a starať sa o ňu. Hodila som časopisom na zem. No Dano v priliehavom bielom tričku, ktoré mu obrysuje svaly, s úsmevom na bok, mi aj tak neschádzal z mysle.

Hneď poobede mi cinkla správa.

„Ahoj Popoluška, ako sa máš? Čo si neprišla do školy? Všetko v poriadku?" Zasmiala som sa. Tak teraz som Popoluška?

„Popoluška žije, ale nemá koňa, ani kúzelnú vílu, dokonca ani barly, tak leží chuderka doma. 😞Nemôže poriadne chodiť a vyzerá akoby ju dobili schody."

„Ja by som ju toľko preniesol na rukách.😃"

„Kľud, divadelné predstavenie bude až o týždeň. 😀V škole to máš mimochodom zakázané."

„Čo?"

„Nosenie na rukách."

„Myslel som, že zákaz sa ruší, keď Popoluška nemôže chodiť.😉"

„Nie playboy, neruší."

„Takže neprídeš ani na skúšku?"

„Nie, až v pondelok."

„Pozdravuje ťa Kubo, že si máš dávať pozor pod nohy."

„Nech si trhne." Hmmm, ale predsa mi pomohol, buď slušná Nika. Dobre.

„Že diki, ale odkazujem, že mňa veľmi baví váľať sa po schodoch.😂"

„Dobre, mňa zase celkom baví ťa ošetrovať, 😊tak si daj moje číslo do zrýchlenej predvoľby, keď sa budeš váľať na budúce." Je to blázon, smiala som sa.

„Možno dám, ale nič nesľubujem."

„Musíme ísť, tak sa lieč Popoluška."

„Maj sa Narcista."

Usmievala som sa ako slniečko v animákoch. Ach Nika, Nika, čo to s tebou je?

Zdravím, všetkých priaznivcov starých aj nových , veľa Vás pribudlo, dúfam, že Vám tento príbeh spríjemní prázdniny. Ako ste mnohí predpokladali, Nikin postoj- Dano ako brat, jej asi dlho nevydrží, lebo to ako na neho myslí..... asi nebude súrodenecká láska. 😊😀😊Oni majú síce december ale vy si užívajte horúce dni.😍