P.S. Nechcem Ťa

Bitka

V sobotu sme si poriadne prispali. Naši dospávali ochutnávku vín a ja dlhý sviečkový večer. Potom sme už boli celý čas spolu. Bola som ostro sledovaná mamkiným pohľadom, až mi to prichádzalo trochu smiešne. Uvarili sme si dobé jedlo, boli sa poprechádzať. Zašli sme ku starkej na dobrý koláč. Stíhala som v pohode urobiť aj všetko do školy, čo sa mi nestávalo často. Celkovo to bol vydarený víkend, iba po večeroch tesne pred tým, než som zaspávala som rozmýšľala nad Danom. Ako je možné, že práve on všetko vie, že práve jemu som to všetko povedala. Všetko to, čo ani netušili moje dobré kamošky. A k tomu všetkému sa ešte aj pobil so svojím naj kamošom a to iba kvôli mne. Prestávala som sa v tom vyznať. A prečo mu verím až na toľko, že mu zaspávam v náručí? Pri pomyslení, ako som schúlená na jeho hrudi som potom vždy zaspala.

V pondelok po tretej hodine ku nám prikvitla Paťa. Oči jej úplne žiarili, ledva lapala dych, ako ku nám bežala.

"Čauky, čauky, mám novinky." Bola ako náš osobný reportér. Už som sa usmievala a to ešte nič nepovedala.

"No hovor ty náš detektív."

"No s modrinami na tvári je to asi dnes už móda, najprv Dano a teraz Kubo. Aj keď Kubo je na tom asi horšie." V duchu som sa smiala, jednak preto, že som to už vedela a jednak preto, že si to podľa mňa aj celkom zaslúžil. Na budúce nech používa aj hlavu, pred tým než niečo urobí. Jana sa divila so slovami: "Hej?! To nemyslíš vážne."

"No a to nie je všetko." - veselo pokračovala ďalej. "Pri ňom sa presne vie, kto mu to urobil, na rozdiel od Dana, ktorý nič nepovedal." Zase som sa smiala.

"Pobili sa s Danom." Jana mala úplne prekvapený výraz.

"Prečo , veď sú najlepší kamaráti?"

"No to ani jeden nechce povedať, ale pobili sa po zápase a od seba ich odtrhoval tréner, tak z toho majú obaja prúser a zákaz hrania." No do kelu, tak to som netušila, to bola aj pre mňa novinka. Tak a teraz som mala pocit viny, už to nebolo také smiešne.

"To fakt? Odkiaľ to vieš?" - tentokrát som sa už pýtala ja.

"Od Riša, od toho jediného sa dalo niečo zistiť." Rozmýšľala som nad tým všetkým a nešlo mi to úplne do hlavy. Pobil sa kvôli mne, tak, že ho až vylúčia. Rozháda sa pri tom so svojim naj kamošom a potom dôjde ku mne a ticho znáša moje vyplakávanie.

"Ty o tom nič nevieš?" - vytrhla ma Paťa zo zamyslenia.

"Nie, prečo?" - odvrkla som úplne pohotovo. Paťa na mňa najprv úplne prekvapene a podozrievavo hľadela a potom jednoducho povedala.

"No lebo sa spolu bavíte napríklad a on sa pobil so svojim najlepším kamošom. "

"No tak o tomto sme sa ešte nebavili." zdvihla som obočie.

"OK." rozrehotala sa nakoniec. Už zvonilo, tak bežala do svojej triedy. Našťastie.

Kuba som mala možnosť uvidieť, keď sme sa premiestňovali do učebne. Stál oproti a opieral sa o múr, keď sme išli po chodbe. Musela som uznať, Dano mal pravdu, že do pondelka mu to nezmizne. Vyzeral ako maľované vajíčko, hral všetkými farbami. Tiež mal asi rozťatú peru, škrabanec na líci a modrinu pod okom. Pozerala som na neho, snažila som sa bez nejakého výrazu, iba tak, ako keď sa človek pozerá na semafor. Zbadal ma. Bála som sa trochu jeho pohľadu, že na mňa bude hľadieť s opovrhnutím a odporom, aj keď by mi to mohlo byť jedno. Ale nemal v očiach to, čo som čakala. Pozeral na mňa zachmúrene so stisnutými perami, ale nič viac som tam nevidela, ani nenávisť, ani povýšeneckosť. Keď sme sa vracali z učebne, som pre zmenu stretla Dana. Tiež mal rozťatú peru. Teraz v dennom svetle to bolo pekne vidieť, ale inak bol modrín a škrabancov ušetrený. Zaregistroval ma, usmial sa na jeden kútik a pridvihol obočie. Keď sme sa míňali veselo pozdravil: