P.S. Nechcem Ťa

Cestujeme

V prvom rade Vás musím všetkých pochváliť, že ste to vydržali,😊😉😊, máte za sebou už 100 kapitol 👌👍👌a poďakovať za čítania, hlasy a follow. Ste super. 😍😍😘😘A môžeme pokračovať, čaká nás cesta na vystúpenie, tak si užite.

Ráno som zaspala. Celý večer som rozmýšľala nad Danom, analyzovala som si jeho chovanie. Myslela na to, ako to celé dopadne. Čo má so mnou vlastne za plány? Chce byť dobrý kamoš? Niekedy je kamarátstvo viac ako blbý vzťah. Ale prečo má potom také ťahy, že ma bozkáva na krk a objíma? Celú noc som sa z toho rozmýšľania prevaľovala. Až nad ránom som tvrdo zaspala. Musela som spať naozaj tvrdo, lebo som nepočula ani budík. Až keď mi zvonil mobil som sa strhla a vyskočila ako preľaknutý zajac.

„Áno?"

„Čau, volám ti, aby si nezabudla zobrať ten gél, lebo ja už som ho celý minula a učiteľka vravela, že nesmieme zabudnúť doklady a kartičky poistenca."- Bola to Paťa. Srdce mi úplne splašene búšilo z toho, ako rýchlo som vstala, z toho, že som zaspala.

„Hej, dobre, zaspala som." Na druhom konci bolo počuť rehot.

„No tak pohni." Zložila som. Chytala ma panika. Rýchlo som otvorila vak a začala doň hádzať veci, pyžamo, nejaké gate, tričko, niečo navrch. Čo to Paťa hovorila? Aha doklady a gél. Rýchlo som nabehla do kúpeľne. Umývala som si zbesilo zuby a hádzala kozmetiku do taštičky. Opláchla som si tvár zimnou vodou. To mi pomohlo sa trochu prebrať a ukľudniť. Len aby som nič nezabudla, len aby som nezabudla. Opakovala som si. Uterák som tiež hodila do vaku. Ešte silonky, niečo na seba, rifle tým sa nič nepokazí, schmatla som bielu blúzku, čo som mala práve vyžehlenú a navrch sveter. Hodila som si do vaku jablká, nejaké sladkosti a tyčinky, proste som vykradla barovú skrinku doma, lebo som si už nestíhala nič pripraviť. Ešte kontrola, doklady mám, och mobil, ešte dobíjačku. Lietala som jak špinavé prádlo. Pozrela som na hodinky. No do kelu, ledva stihnem dobehnúť. Zabuchla som dvere a ponáhľala preč.

Keď som dobehovala, autobus tam už stál, šofér práve zatváral nákladný priestor, kde boli naskladané nástroje. Skoro všetci už boli v autobuse. Učiteľka si normálne vydýchla, keď ma zbadala.

„No konečne Veronika." Ukázala, mi že mám nastúpiť.

„Dobrý deň, zaspala som." - pozdravila som a vybehla hore schodmi do autobusu. V tesnom závese za mnou nastúpila učiteľka aj šofér a už sa zatvárali dvere. Hľadala som pohľadom Paťu. No videla som iba Leu, ako na mňa zazerá.

„No jasne, primadona musí meškať a my všetci na ňu máme čakať." Mala som neskutočnú chuť na ňu vyplaziť jazyk. Ale zdržala som sa. Zaregistrovala som pohyb. Mávala na mňa Paťa, takmer ju nebolo vidno. Bola úplne vzadu. Tak som postupovala dozadu. Dúfam, že tam bude nejaké voľné miesto a že so mnou počítala, lebo vracať sa znovu dopredu popri Lee sa mi fakt nechcelo. Keď som k nim došla autobus sa už pohol. Uvidela som ich zasadací poriadok. Kiko, vedľa neho Paťa, prázdne miesto a potom Dano a Kubo. Pred Paťou sedeli Simča a Peťa.

„Ahoj spáč." Veselo zanôtila Paťa. Už boli všetci oboznámený s tým, že som zaspala.

„Čaute." - usmiala som sa. Odzdravili sa. Poobzerala som sa, kam si mám sadnúť, či nie je dookola niečo voľné. Nechcelo sa mi veriť, že mi Paťa vymyslela sedenie vedľa Maličkého.

„Sadaj, čo rozmýšľaš." - okríkla ma a stiahla za ruku. Neudržala som rovnováhu a spadla dopredu. Dopadla som rovno na Dana. Len som skríkla.

„Však počkaj!." Už som mu ale sedela na rukách.

„Prepáč."- vzdychla som si a zazrela na Paťu. Dano sa len usmieval. Dala som si dolu vak aj bundu a presadla si na miesto vedľa neho. Hneď som si ale vytiahla keksík, lebo mi začalo byť až špatne, aká som bola hladná.