P.S. Nechcem Ťa

Zápas

Utorok.

Mali sme mať ešte 3 hodiny a dosť ťažké, keď niekto nabehol do triedy a oznámil, že máme ísť povzbudzovať náš basketbalový tím do športovej haly. Výkriky radosti sa miešali s posúvaním stoličiek. Tak sme sa zbalili a išli. Do športovej haly to bol kúsok cesty. Došli sme tam spolu s ďalšími dvoma triedami. Keď sme sa usadili na chladné stoličky, zbadala som aj Leu so svojou partiou. Sedela o dve rady nižšie pod nami a pár miest doľava. Mala som na ňu dobrý výhľad. Za ňou sedeli nejaký chalani, čo do nej štuchali a strapatili jej vlasy, len aby si ich všimla a ona sa koketne smiala a upozorňovala, aby to nerobili. No teda celkom upozorňovaním, by som to nenazvala. Keď sa niekto otočí s očarujúcim úsmevom a povie koketným hlasom: „Prestaňte chlapci." To mi príde skôr, ako keby povedala, ale moji zlatí robí mi to dobre, ale musím sa brániť, lebo som dáma. To keby som ich upozornila ja, tak by si to už nikdy nedovolili. Raz som mala dosť zlú náladu, čo u mňa nebol až taký nezvyklý úkaz a jeden spolužiak, inak dosť sprostý spolužiak mal ku mne drzé pripomienky. Jak som na neho raz zvrieskla a začala nadávať, či si o mne myslí, že som idiot...... no proste, hneď sa mi ospravedlnil, že on nič v zlom nemyslel a už si ku mne nikdy nedovolil drzé poznámky. No ale, je pravda, že som nikdy nemala ani fanclub obdivovateľov.

Silná siréna oznamovala, začiatok zápasu. Naši mali modré dresy. Bol tam aj jeden z našej triedy Aďo, poznala som tam asi ešte troch a Dano. Sledovali sme hru, sem tak kričali a povzbudzovali. Dano dal asi štyri koše. Lea sa snažila robiť mexickú vlnu , zopár ľudí sa aj pridalo. Zápas sa už blížil ku koncu. Obecenstvo bolo trochu tichšie. Vtom bolo jasne počuť krik: „Dano do toho!" To bola Lea a spol. Dano sa otočil tým smerom. Musela som sa rehotať, lebo to vyznelo neskutočne komicky, Danov fanclub. Potom sa zrazu pozrel rovno na mňa. Dvihol ruku na pozdrav. A vtom. Tresk! Lopta ho trafila rovno do tváre.

Hľadiskom sa ozvalo: "Úuuuu, ouuuu, Auu!"

Mala som pocit, že za to môžem ja. Och, dúfam, že si to nemyslia aj iní, že si to nikto nevšimol, že sa pozeral na mňa. Chcela som sa niekde schovať. Poobzerala som sa dookola. Väčšina pozerala na Dana, ktorý si držal nos, asi sa mu pustila krv. Ale jeden pohľad, veľmi nepríjemný pohľad som na sebe zacítila. Bola to Lea. Snažila som sa tváriť, že o ničom neviem, iba v periférnom videní som zazrela jej zúžené oči a takmer nenávistný pohľad.

„Jooj, to muselo bolieť."- poznamenala Jana. Nemala, žiadne ďalšie pripomienky, asi nevidela ten jeho pohľad na mňa predtým. Čo bolo celkom fajn, lebo mi úplne stačil ten Lein pohľad , nepotrebovala som ešte ďalšie otázky. Dano zjavne dohral, lebo si išiel sadnúť na lavičku. Mala som trochu pocit viny, ale veď ja som mu nevravela sa na mňa pozerať. Zosunula som sa hlbšie do stoličky, chcela som sa schovať, lebo som mala pocit, že sa na mňa všetci pozerajú. Nebola to pravda, samozrejme, odpískali a zápas pokračoval. Už som sa nevedela na to sústrediť. Keď sme vychádzali, predo mnou išla Lea. A bolo jasne počuť jej rozhovor.

„Videla si Dana? Myslíš, že sa díval na ňu? Nechápem to, to čo musela robiť, aby si ju všimol."

„Ja som nevidela."

„Ani ja, určite mu mávala jak najatá. A on chudáčik, ako ho zaliala krv."

Obočie sa mi nadvihlo až niekde do stredu čela. Ja , že som mu mávala?! Do kelu s Danom. Ja ho nechcem! Nech si ho Lea zožere aj topánkami.