P.S. Nechcem Ťa

35

Do triedy som vbehla hneď po učiteľovi, našťastie meškal. Keď vyvolal Fedora, všetci si vydýchli, lebo vedeli, že zvyšok hodiny bude pokoj.

„Nikaaaa!"ozývalo sa zozadu. Neveštilo to nič dobré. „Nikááá!" Nedal si povedať. Bol to Alex, podľa mňa dosť veľký somár. Keď ma volal priduseným šepotom piaty krát, už som to nezvládla.

„Čo je?"

„Pekná podprda." Ako som si myslela somár.

„Idiot."zazrela som naňho najodpornejšie ako som vedela.

„Nevážne ,kde si ju kupovala?" Rozhodla som sa ignorovať ho.

„Joooj, šak fakt , kde si kupovala? Chcel by som kúpiť frajerke."

„To určite, o teba by nejaká zakopla? To radšej porozprávaj tú očervenej čiapočke." okolitý poslucháči sa zarehotali.

„Náhodou ani si nevieš predstaviť."

„Ani si to nikdy nebudem chcieť predstavovať, lebo by mi bolo zle." Našťastie ho to prestalo baviť. Nezvyknem byť k ľuďom bežne až taká sprostá, ale dnes som mala dosť. Mala som chuť bežať domov, zabuchnúť za sebou dvere a ostať tam, už navždy.Keby sa to len dalo. Keby sa dalo proste vypnúť život len tak. Len tak bez toho, aby sa nemuselo myslieť na ostatných, na mamku,ocka, a ostatných, ktorým by to, že ste sa vypli ublížilo.Pozrela som si na ruky. Mala som ich schované v dlhých rukávoch mikiny. Vzdychla som si a pousmiala som sa. Asi človek nemôže robiť to, čo by chcel, ale musí ísť v prúde udalostí a brať pritom ohľad na všetkých okolo seba. A.....musí vrátiť mikinu.  Ale fajnu mikinu. Bolo mi v nej teplučko. Učiteľ doskúšal a začal diktovať poznámky. Tak som vypla rozmýšľanie a začala písať. Po hodine som zbehla do weciek a obliekla si tričko. Mikinu som si ale ešte nechala na sebe a zapla až po vrch. Bolo v nej naozaj teplučko. Na obede som sedela sama. Tá Jana má niečo do seba, lebo bez nej nemám ani s kým ohovárať obed. Poznali sme sa už od základnej. Boli sme dobré kamošky, ale nevedela o mne všetko. Akosi žila vo svojom trochu inom svete. Keď som chodila s Radom, ona nechcela o chalanoch ani počuť a tak som sa jej nezdôverovala. A keď som chcela rozprávať o svojich pocitoch a problémoch, mala som dojem, že ani nepočúva. A tak sa naše debaty točili okolo školy, nejakých filmov, kníh, ľudí okolo a podobne. Dnes mi nechutilo, tak som vzala tácku a išla ju odniesť. Do jedálne sa nahrnuli športovci, ako inak s veľkým krikom. Medzi nimi aj Dano. Zbadal ma a hneď sa zjavil predo mnou so širokým úsmevom.

„Ahoj. Hmmm, pekná mikina . Môžem si ju objať?" Zamyslela som sa a napadlo ma len jedno.

„Hmmm, ale samozrejme môžeš, len si ju musím dať dole." Hneď som schytila zips, že si ju rozopnem. Dano doširoka otvoril oči, povedala by som, že skoro zbledol.

„Dobre, dobre, len som žartoval." Chytil ma za ruky, aby som nepokračovala. Hrozne ma to rozosmialo, ale nechala som ho v tom, čo si zjavne myslel. A to, že pod tou mikinou stále nič nemám a že som schopná ju zobliecť, keď sa vyhráža objatím. Vzdychol si. Pozeral na mňa s takým zamysleným pohľadom, ktorý som nechápala.

„Choď sa najesť, bo ti nič nenechajú." Kývla som hlavou smerom k radu chalanov pri okienku s jedlom.

„Rozkaz mami." Trochu sa pousmial a poslúchol.

Ja som odišla ku skrinkám, prezula sa, poskladala veci a pobrala sa domov. Každým krokom sa mi zdali nohy ťažšie. Keď som bola už blízko bytovky, zdalo s mi, že vlečiem za sebou dve železné gule, ako v stredovekom väzení. Dano sa opieral múr chrbtom a jednou nohou, ruky vo vreckách. Pozeral na mňa spod svojho hustého obočia. Napadlo ma jediné, ako sa sem tak rýchlo dostal? Nevyzeral ani zadychčaný, že by bežal. Pozeral úplne vážne. Pomaly som sa k nemu s tými svojimi ťažkými nohami došuchtala.

„Veronika, chcem sa niečo opýtať." Tak to znelo vážne. V duchu som sa modlila nech to nie je nič ohľadne Rada. Čakala som s nadvihnutým obočím a doširoka otvorenými očami, až ma z toho začalo bolieť čelo.

„Som ti odporný?" Čože?! Tak to to som nečakala. Rozosmialo ma to. Vyzeral nechápavo, stále pozeral smutne.

„SOM?!"Prestala som sa pomaly smiať.

„Počkaj nechápem to. Ty?! Hviezda školy, o ktorom snívajú mnohé baby. Pre ktorého by sexica Lea takmer vraždila, sa pýtaš či si odporný?" Povzdychol si a odlepil sa od steny. Prikročil ku mne bližšie. Bola to už súkromná zóna. Ale keby bol ďalej asi by som ho nepočula.

„Nie.Pýta sa ťa iba chalan menom Dano, na ktorého sa pozeráš so zdesením, keď sa k tebe priblíži a radšej by si urobila striptíz, keď ti hrozí, že by ťa objal. Iba ten normálny chalan sa pýta teba, či ti je odporný." To bolo dosť jasne vysvetlené. Tak na toto som blbosť trepnúť nemohla.

„No dobre chalan menom Dano, odpoviem ti." Odstúpila som trochu ďalej. Musela som sa usmievať.

„Tak za prvé. Robím maximálne jeden striptíz denne a ten som už vyčerpala. Za druhé, si si fakt istý, že by som kvôli tvojmu objatiu bola ochotná urobiť striptíz?" Odstúpila som ešte ďalej, aby na mňa dobre videl a rozopla si rýchlo mikinu.  So širokým úsmevom som pozorovala ako sa menila jeho tvár z vážnej, napätej , na uvolnenú so širokým úsmevom, keď pochopil, že som pod mikinou mala tričko. Zobliekla som si mikinu a podala mu ju.

„Mimochodom ďakujem." zobral si ju. „Niet za čo."

„ No a za tretie." To už som bola takmer pri dverách od vchodu.
„Nie chalan menom Dano, nie si mi odporný , nie všetko súvisí s tebou, alebo sa okolo teba točí." Usmiala som sa ešte viac a zmizla vo vchode.