P.S. Nechcem Ťa

Epilóg

Keď som povedala kamoške o čom chcem napísať epilóg, tak povedala citujem: Ci, napíš!😀😁😂 Tak tu ho máte. Fakt sa to písalo trochu ťažšie, efekt bude dúfam dobrý.😍😍😉 Je to najkrajšie čo ma na rozlúčku s Popoluškou a Maličkým napadlo.😘😘

Kráčala som rýchlym krokom, mala som nervy, škrípala som zubami, chmúrila som sa a zazerala všade naokolo. Paťa mi poriadne zavarila. Ani sama nevie, ako mi zavarila. Že vraj poď, veď len jedna káva. Ach. Zase mi zaškrípali zuby. Už som bola blízko. Náš koncert dopadol perfektne, potlesk bol úplne opojný, chýbal len Dano, mali zápas. Potom sme balili nástroje a chalani z druhej skupiny, ktorá vystupovala pred nami navrhli, aby sme zašli na kávu. Teda oni navrhli pivo, Paťa to zmenila na kávu, aby ma presvedčila. Veď pôjdeme všetci a hodíme reč, porozprávame o ozvučení, nástrojoch a podobne, hučala do mňa. A potom sa všetci vyparili, ani som sa nestačila diviť. Peťa ponáhľala po brata, Simča ani neviem kde a Kiko s Paťou, že vraj po nich prišli rodičia a brali aj nejaké nástroje. Do kelu, kým som sa stačila slušne rozlúčiť a vstať, objavil sa tam Dano. Iba na mňa pozrel a zdrhol. A teraz bežím za ním domov a ani neviem, čo mám povedať. A to práve dnes, keď má osemnáste narodky. Do frasa! Do kelu! Do kelu! Jedna pani, čo som ju míňala na mňa čudne kukla. Ani sa nedivím, musím sa tváriť ako idiot. Bolelo ma obočie, čo som sa toľko chmúrila. Chytila som sa za čelo a začala si ho masírovať. Čo mu mám povedať? Nič zlého som neurobila. Nemal sa čo otočiť a odísť. Začínalo to vo mne vrieť. Už som bola pred bránou. Masírovanie nepomáhalo. Mala som veľký strach a obavy čo povie, ako zareaguje.

Po hodnej dávke povzdychov a takmer rozhryzeniu si spodnej pery, som sa nakoniec rozhodla zazvoniť. Čakala som, zdalo sa mi, že čakám celú večnosť. Zaznel bzučiak otvorila som bránu a prešla som po chodníku. Vchodové dvere sa otvorili. Objavil sa v nich Dano. Pozeral na mňa so stisnutými perami. Žalúdok som mala ako po kolotočoch.

"Ahoj." - pozdravila som stojac oproti nemu. On stál vo dverách, ruky vo vreckách a premeriaval si ma. Vôbec sa neuhol.

"Môžem ísť ďalej?" dlho sa na mňa zahľadel.

"Hej." odstúpil a uvoľnil mi cestu. Vošla som a zavrela som za sebou dvere. Dano na mňa ešte raz kukol a potom sa pobral hore schodmi. Začínala som mať na neho poriadne nervy. Čo sa hnevá?! Nikoho iného som v dome nepočula. Zobula som sa a pobrala za ním. Vošiel do svojej izby, oprel sa zadkom o stôl, založil si ruky na hrudi a sledoval ma pohľadom. Nič som nehovorila, mala som nervy na dranc. Nakoniec prehovoril on.

"Tak, čo si chcela?" Čo som chcela?! No čo by som asi tak mohla chcieť? Veď si z tamaďiaľ vystrelil jak namydlený blesk, tak čo asi by som mohla chcieť.

"Prečo si odišiel?"

„Mala si spoločnosť, nechcel som ťa rušiť." Už som funela ako býk pred červenou šatkou.

„Boli to chalani z jednej kapely, čo boli tiež na vystúpení a sedeli sme s nimi všetci, iba všetci akosi zdrhli."

„Len ty nie." Do kelu s mužskou ješitnosťou!

„Aj ja som už za seba zaplatila a chcela som odísť."- to už som hovorila so zvýšeným hlasom.

„Ta..." Aké ta?

„Prečo si neprišiel ku mne? Než som sa stačila otočiť už si bol preč."

„Dobre si sa bavila."

„A to si kedy vydedukoval?"

„Smiala si sa." Mala som chuť s ním zatriasť, aby sa prebral a choval normálne.

„Dano!"- úplne som zaúpela.

„Kým som bola na záchode, tak odišla Paťa s Kikom, že vraj po nich prišli rodičia. Aj ja som už zaplatila, teda chcela som, ale oni, že nás pozvali. Neviem, či som sa smiala, asi niekto trepol nejakú blbosť."