P.S. Nechcem Ťa

Záleží mi na ňom

Začali sme našu scénu. Dano sa mi zdraví a snaží sa milo nadviazať kontakt so starou známou, s ktorou sa poznal od detstva. Ale ja sa hnevám, za to, že prerušil naše priateľstvo, ktoré bolo pre mňa dôležité. Ignorovať ho pri prvých dialógoch, som zvládala zahrať dobre. Vyčítať mu, to som sa tiež vžila do role, stačilo si spomenúť na to ako ma odniesol na rukách proti mojej vôli, alebo ako ma dostal na opekačku pri zatajení detailu, že tam ostávajú spať. A je to tu. Nadišla scéna, kde ho zvalím na zem. S výčitkou, ktorú som mu skríkla do tváre, strčila som ho, schytila za mikinu potiahla na bok a potkla tú jednu nohu, na ktorej stál. Dano sa s rachotom zosypal na zem. Tento krát dopadol dosť tvrdo. Omnoho viac ako minule, lebo som ho pri tom páde nepotiahla za rameno čo by jeho pád zmiernilo a v podstate by sa na zem postupne zošuchol. Teraz s ním treslo rovno na celý hrudník a to celou váhou. Pozerala som na neho, mal doširoka otvorené oči a úplne mrazivý výraz v tvári. Nehýbal sa. Prebleslo mnou úplné zdesenie. V hľadisku tiež stíchol smiech, bolo počuť nádychy, zhíknutia. Čo som urobila! Vyzeral ako mŕtvy. Hodila som sa na kolená, chytila ho za ramená a zatriasla ním.

"Dano!" - povedala som zúfalo. Zrazu nadvihol ruky a nadýchol sa. Ešte stále som pozerala vystrašene. Začal sa smiať.

"Bála si sa o mňa?" Pocítila som neskutočnú úľavu, že žije a ešte väčšiu zlosť. Do kelu, čo si tým chcel dosiahnuť. Toto v scenári vôbec nebolo, ani moje záchranné hodenie sa na kolená a vystrašené, zúfalé vyslovenie jeho mena. Strašne som sa zahanbila, cítila som sa neskutočne trápne. Ja som sa naozaj bála.

"Do kelu s tebou Dano!" tresla som ho do ramena a prudko som vstala. Chcela som sa rozbehnúť a utiecť. Dano sa rýchlo zviechal zo zeme. Ja som sa otočila chrbtom a vybrala sa rýchlym krokom preč, chcela som bez slova utiecť, nech si myslí kto chce, čo chce, ale zastavil ma učiteľkin hlas.

"Dobre, fajn, páči sa mi, ako ste to zmenili. Je to takto dramatickejšie, môžete to zahrať takto, ale nezabudnite na vystúpení to je James dobre Nika? Nieže sa pomýliš. Tak ona si myslí, že sme to takto zahrali naschvál? Vedela som, že teraz už zdrhnúť nemôžem. Nasilu som zavrela oči, aby som tak potlačila, čo som cítila, strach, zdesenie a ľútosť, že sa mu niečo stalo a hnev, že si zo mňa vystrelil. Bola som chrbtom ku publiku, takže som si mohla dovoliť dať najavo svoje pocity, lebo ma aj tak nikto nevidel. Dano ma chytil za ramená. To ma úplne vytrhlo z rozmýšľania.

"Už sa nehnevaj." - povedal zmierlivo. Keby učiteľka vedela, aká je realita a to, že sme to vôbec takto neplánovali, teda aspoň ja nie, tak by naše herecké výkony a kreativitu nechválila. Lenže ona si myslela, že sme to zahrali takto naschvál a ja som musela pokračovať, napriek svojim pocitom a tomu, že mi bolo do plaču. Zhlboka som sa nadýchla. No je čas zapojiť herecký talent a hrať. Nasadila som masku svojej postavy a začala hovoriť text. Našťastie v ďalšej časti väčšinu textu hovoril Dano. Ja som hrala iba kamošku, ktorá počúva srdcervúce výlevy o neopätovanej láske Jamesa. A to som iba sedela, počúvala a kývala hlavou. Snažila som sa na Dana nedívať. Poznanie, že som pocítila obrovský strach, že stratím aj jeho, mi zburcovalo všetky city. Vytváralo to obrovský tlak na srdci a skľučujúce pocity. Naša scéna končila dohodou, že mu pomôžem získať jeho lásku.

"Ďakujem ti, si úžasná kamoška." - vyslovil Dano veselo, hodil sa na mňa a objal ma. Tak toto tiež v scenári nebolo. Prekvapene som otvorila oči dokorán. Tie jeho improvizácie sa mi prestávali páčiť.

"Dobre, dobre, to je v poriadku, to predsa dobrí kamoši pre seba robia."- povedala som svoju vetu, rýchlo sa odtiahla a silene usmiala. Bola som si istá, že moje oči sa určite nesmiali. Zbehla som čo najrýchlejšie po schodoch dolu.

"Tak takto by to mohlo byť, teraz ideme..." - už som učiteľkine povzbudivé slová nevnímala. Predstava, že budem s Danom hrať, ešte aj učenie tanca sa mi vôbec nepáčila. Rýchlo som si sadla ku Pati.

"To čo ste vystrájali? Veď ešte nie je premiéra, tak nemusíš hrať na 200 percent." Nechápavo som zagánila.

"To ako myslíš?"

"No tie výrazy nešťastia a smútku a naštvanosti."

"Aha." tak tie neboli hrané, ja som ich naozaj cítila, nie som až tak dobrá herečka. Lenže to som nepovedala. Stále som sa cítila podrazene, že som tak verejne predviedla strach o neho. Dano našťastie ostával na javisku, tak za mnou nemohol prísť. Strčila som hlavu do papierov. Celá som sa nimi zakryla, aby som nevidela ani jeden skúmavý pohľad. Prepadli ma spomienky. Nedokázala som myslieť na nič iné, ako na telefonát od Radovho otca. Nepomáhalo ani čítanie textov, nevnímala som ani jedno slovo. A to som sa naozaj snažila.

Paťa do mňa drgla. Škaredo som na ňu zazrela.

„Ideš." Pomaly mi dochádzalo. Aha moja scéna. Zložila som papiere a vstala.

Došla som na pódium.

„Môžeme." - zahlásila učiteľka. Dnes nám to naozaj išlo rýchlo. Tak som sa nadýchla a vyštartovala. Prekecli sme pozdrav a pár ďalších viet podľa scenára. Uhýbala som pohľadom ako sa len dalo. No prišla scéna s učením tanca. Učiteľka nám do toho vbehla. Dostala nápad, že tam budeme mať prehrávač a zapneme si ho, aby sme netancovali bez hudby. Tak to hneď zapla a v repárku zarachotila hudba. Dano zaujal tanečný postoj. Ruku položil na môj pás a druhú mi chytil jemne do dlane a nastavil do úrovne ramien. Držal ma naozaj jemne, ako keby som bola z papiera a mohol ma pokrčiť.

„Hneváš sa na mňa?" - zašepkal. Nechcelo sa mi odpovedať, ani som nevedela, či je to hlavne hnev, čo cítim. Pozrela som hore do jeho tváre. Jeho vážne oči si ma prezerali. Úsmev sa mi nedarilo vykúzliť a vysvetľovať niečo? Pokračovala som radšej v hre bez reakcie na jeho otázku.

„A teraz vykroč ľavou nohou dopredu. Raz, dva tri......." Ešte stále ma skúmal pohľadom, no pokračoval v hre a vykročil. Začali sme tancovať. Dano viedol ako skúsený tanečník. Už som nezvládala jeho skúmavý pohľad, tak som radšej sklopila zrak na nohy. Musím uznať, že sa s ním tancovala ľahučko. Mala som hroznú chuť sa k nemu pritúliť, položiť hlavu na chvíľu na jeho hruď.

„Ako mi to ide?" - prebrala ma jeho replika. Zdvihla som hlavu a pozrela mu do očí. Stratila som sa v nich, úplne ma zhypnotizoval.

„Ide ti to skvelo, určite ju oslníš." Urobili sme ešte pár krokov a zastali sme. Dano pomaly spustil ruky. Mala by som sa spamätať. V celej tejto scéne som sa nedokázala tváriť inak, ako neskutočne zamyslene, napäto a vážne. V hlave sa mi preháňalo príliš veľa myšlienok, spomienok, miešali sa s pocitmi strachu, smútku......

.........záleží mi na ňom! Nie že by som sa netrápila, ak by som ublížila hoci komu inému, aj blbému Alexovi, ale na tomto maličkom Danovi mi záleží. Išla som akože vypnúť hudbu a rozlúčila sa. Nasilu som sa usmiala a zamávala, ako to vyžadoval scenár. Zišla som zo schodov a pomaly sadla ku Pati. Celý čas ma skúmala pohľadom.

„A teraz sa zase čo sa deje? Vyzeráš akoby ti niekto umrel." Uškrnula som sa.

„Vravela si že nemusím hrať na 200%, tak som vypla." Paťa sa ku mne naklonila.

„Čo sa medzi vami deje?"- zašepkala starostlivo.

„Zľakla som sa, že sa mu naozaj niečo stalo, keď som ho hodila o zem a už som sa nevedela sústrediť, to je všetko."

„Jéj to je milé." Usmiala sa.

„Vadilo by mi aj keby som ublížila Lee, aj keď ma štve, tak nedramatizuj." No bola som mimo, tak som nebola dvakrát príjemná. Paťa sa zaškerila.

„Sorry, som z toho nesvoja." - ospravedlnila som sa. Paťa sa súcitne usmiala.

„Ok, neva." Paťa bola od kedy si ju pamätám plná dobrej nálady a neskutočnej energie. Čo sa týka hrania na javisku, mala som už na dnes pokoj. V dnes naplánovaných scénach som už nebola, ale to ani Paťa.

„Nepôjdeme?" šepla som. Premerala si ma, aby zhodnotila situáciu. Na mojom unavenom výraze asi poznala, že by to bolo pre mňa najlepšie.

„Ok." Potichu sme sa zdvihli. Paťa posunkami naznačila učiteľke, že ideme. Vytratili sme sa ako najtichšie sa dalo. Predsa si to jeden človek všimol. Jeho pohľad som cítila na chrbte aj keď sme už boli na chodbe.

No po cestovnom víkende pridávam ďalšiu kapitolku. Dúfam, že nesklame aj keď nie je moc vtipná.😉☺