P.S. Nechcem Ťa

Vlasy

Nahrnuli sme sa všetci do spoločenskej. Lea a spol tesne pod pódiom. Kubo stál na opačnom konci, mal založené ruky a opieral sa o stenu. Dana som nikde nevidela. Keď ma zbadal, premeral si ma zachmúrene, vzdychol si, bolo vidno ako sa mu nadvihol hrudník, potom pozrel na Leu. Musel prudko rozmýšľať, úplne mu to bolo vidno na tvári. Lea sa koketne smiala.

„Čaute." objavil sa za nami Dano. „Ešte sme nezačali?" – bol zadychčaný, musel sa ponáhľať.

„Nie, máš šťastie." zasmiala sa Paťa. Aj keby meškal nebolo by to prvý raz a nebol by z toho žiaden problém. To mi vyvolalo úsmev na tvári.

„Ahoj." Pozdravila som sa a pozrela na neho, lebo doteraz som pozorovala Kuba. Danove oči úplne zmäkli, dali by sa natierať na chlieb ako maslo, alebo sa to zdalo iba mne? Zase sa na mňa usmial ako na malé bábo. A ja som mala pocit, akoby som sa práve zababušila do tej najmäkšej a najhuňatejšej deky. Uvedomila som si, že sa usmievam, asi až neskutočne milo a blažene. Zastavila som to zahryznutím si do pery a pozrela radšej na Kuba. Ten ma svojim pohľadom určite schladí a vráti do reality. To čo som zbadala bolo zaujímavé. Lea na nás pozerala so zúženými očami a stisnutými perami. Kubo sledoval najprv nás potom hneď Leu. Tá sa na neho kukla s neskrývanou výčitkou a asi aj hnevom, otočila sa k nám chrbtom a okázalo si sadla. Kubo sa opäť zahľadel na mňa, chcela by som vedieť čo si myslí, lebo to že fakt rozmýšľa by videl aj slepec. Učiteľka už vyšla na pódium.

„No utíšte sa !" zakričala do davu. „Takže mám pre Vás oznam, naše vystúpenie sa ako už mnohí viete preložilo na skorší termín, takže si budeme musieť asi dať skúšky dvakrát do týždňa." – na to ozvalo hučanie a nesúhlas. 

 „No tááák. Budeme pokračovať podľa rozpisu, takže sa pozriete či v danej scéne účinkujete a ak nie, tak ste z danej skúšky ospravedlnený, nemusíte na ňu prísť. Ale poprosím Vás, aby ste sa už tentokrát pripravovali naozaj svedomito, nechcete predsa sklamať rodičov, ktorý budú na tiež vystúpení." Chcela apelovať na potešenie rodičov, aby nás donútila brať to vážne, to bolo trochu k smiechu.

„To mi pripomína, nahláste mi predbežne počet lístkov, ktoré by Ste chceli pre rodičov a podobne, aby sme ich vedeli rezervovať. Skúste porozmýšľať do budúceho týždňa." Ľudia začali medzi sebou debatiť.

„Voláš rodičov?" -opýtala sa Paťa.

„No hej, ty nie?"

„Jasné aj babku a dedka, tetku..."- smiali sme sa, „ ...ale ja to myslím vážne!" nič nebolo v tej chvíli smiešnejšie. Prerušilo nás až učiteľkine hlásenie.

„No keď sme už tu, takto všetci pokope, mohli by sme si prejsť poslednú scénu, čo vy na to?" Nikto neprotestoval, veď kto by si to aj dovolil.

„Ostatní, ktorí neúčinkujú, teda tvoria v poslednej scéne iba komparz, môžu odísť, uvidíme sa tradične na nasledujúcej skúške." No jasné , veď v poslednej scéne účinkujú všetci je to maturitný ples, ak by tu mal ostať aj komparz tak by tu museli ostať všetci. Spoločenská miestnosť sa pomaly vyprázdňovala, stoličky vŕzgali. Ostali sme iba my, medzi ktorými to bolo napäté. Teda Lea a jej kamošky, my dve s Paťou, Dano a Kubo. Tie vzájomné pohľady stáli fakt za to.

V poslednej scéne bolo ako sa pripravujeDano alias James na ples a my mu pomáhame urobiť z neho playboya, čobolo nenormálne smiešne, keďže on ním už bol, tak aspoň sme nemali veľa práce. Ďalej ako sa Lea, alias Jesica pripravuje na ples s kamoškamia nejaké ich dialógy. Nakoniec ich stretnutie na plese a spoločnýtanec, pri pesničke, ktorú budeme hrať s kapelou naživo a ja budem spievať.  Pri tom pomyslení ma úplne zamrazilo. Spievať pred všetkými tými ľuďmi, spolužiakmi, učiteľmi a Danom. Obávam sa, že to nezvládnem a vyrobím obrovský trapas a všetkým budem na smiech.

„Zlato preber sa, vráť sa k nám na zem. Ideme." Vytrhla ma Paťa svojou neskutočne vtipnou poznámkou, z mojich čisto reálnych úvah. Dano už stál na pódiu a usmieval sa , Kubo stál asi meter od neho, ako soľný stĺp, aj jeho výraz o tom svedčil. Nabehli sme hore a učiteľka začala riadiť.

„No takže táto scéna je o prípravách na ples."- keby to nebola povedala ani by sme netušili, smiala som sa v duchu. Dano teba bude chystať Nika, budeš mu akože robiť vlasy a Paťa bude akože vyberať oblečenie. Jakub, ty prinesieš oblek, Paťa dáme tam scénu, že ho žehlíš." Môj vnútorný smiech mi úplne zhasol.

„No pustite sa do toho." Veselo nás ešte povzbudila učiteľka. Dano si prisunul stoličku a pohodlne sa usadil. Paťa spustila dialóg. Len ja som stála zamrznutá. Ešte aj Kubo sa tváril, že nesie imaginárne obleky a podáva ich Pati.

„No Nika, veď si predstav, že máš v rukách fén, alebo hrebeň, poďme."- do frasa som tu na smiech. Tak, dievča nádych a ideš. Povzbudila som svoje vystrašené vnútorné ja. Pristúpila som k Danovi spredu, kecala som, čo som mala, teda také poučujúce rečičky, ako sa má chovať  ku svojej vysnenej kráske a bla, bla, bla presne podľa textov.  Medzitým aj Paťa rozprávala čo mala s Kubom. Lenže Dano na mňa pozeral s  tým svojim úsmevom na jeden kútik , sem tam nadvihol obočie,  že som ani nevedela čo s rukami.  Postavila som sa radšej za neho, to už bolo podstatne lepšie. Dokonca som teraz mohla bez pohľadu jeho modrých očí , ktorý sledovali predtým každý môj pohyb hrať , že upravujem jeho účes.  Prečesávala som mu vlasy prstami  a  nechala ich štekliť ma pomedzi prsty.  Kubo si obliekal imaginárne sako a Paťa žehlila imaginárnu košeľu. 

"Je to dobré?" Otočil sa ku mne Dano a pozrel na mňa hore so spýtavým pohľadom. Ja som mala prsty ešte stále v jeho vlasoch. 

"Je to výborné." povedala som zhypnotizovaná jeho pohľadom. Ten text sme povedať  mali, ale asi by som sa mala tváriť trochu inak, veselo a povzbudzujúco, ako dobrá kamarátka, ktorá ho pripravuje na rande a teší sa z toho. Namiesto toho som sa topila v jeho modrých očiach a bola prichytená pri čine, že si užívam jeho vlasy.  Rýchlo som odtiahla ruky a nasilu sa usmiala.

"Bude z teba hotová."-  moja posledná veta. Strčila som si ruky rýchlo do vreciek džínosov. Dúfam, že to nebolo tak okaté, ako som to cítila ja. 

"Dobre, pokračujeme prípravy Jesica."- zaznel učiteľkyn hlas, našťastie.   Poobzerala som sa, Kubo sa na mňa díval, Dano vstával zo stoličky a Paťa sa zberala preč z pódia. Na Leu som sa radšej nedívala, ak  si všimla ako sa mi tajil dych pri Danovi, tak  by jej pohľad bol zase iba odporný. Zišli sme dolu. Paťa spomenula učiteľke, že by sme mohli ísť nacvičovať skladby, lebo v poslednej scéne, iba hráme  hudbu a nemáme žiadne dialógy. Tá nám dovolila odísť.  Paťa ma strkala pred sebou, ledva som sa stihla otočiť a kývnuť hlavou. Dano sa na nás veselo usmieval  a už sa za nami zatvorili dvere. 

"Hej, kam tak ponáhľaš, veď ostatní ani nevedia, že máme mať nejakú skúšku."- namietala som na Patino súrenie a postrkovanie. 

"Ale vedia, myslela som si, že  to takto dopadne, tak som ich všetkých zvolala. Už nás tam dosť dlho čakajú." Samozrejme Paťa organizátor je vždy o krok vpredu. Tak sme pádili rýchlym krokom do skúšobne. 

"Inak, čo to malo byť tam na pódiu?" Hodila som na ňu zachmúrený pohľad, že čo tým myslí.

" No vyzerala si, že sa ho bojíš dotknúť. Na to, že si ho pred pár týždňami hodila o zem, ako sumo zápasník, to bolo také divné." Prevrátila som oči. 

"Alebo tu cítim niečo iné vo vzduchu..." tajnostkársky sa usmievala. 

"No áno, ty by si ho začala rovno kmásať  za vlasy." nasledoval môj zvonivý smiech.

"Veď to vy sa tvárite celý čas, akoby bol niečo výnimočné, tak ste ma asi nakazili. Ale keď si želáš, na budúce ho opäť zložím k zemi." Smiali sme sa a zabočili na chodbu ku telocvični. Ostatný už ladili nástroje, lebo ich bolo počuť až na chodbu. Už sme boli skoro pri dverách, keď sa ozvalo chodbou.

"Počkaj Nika, chcel by som s tebou hovoriť." Bol to Kubo.

Zdravím všetkých,  podarilo sa mi napísať ďalšiu časť. Zatiaľ ešte Dano nepovedal, čo pre Niku chystá a  čo znamenajú Kubove divné pohľady? Musím si niečo nechať aj na budúce. :-D
😉😉😉