P.S. Nechcem Ťa

Kamoško

„Dano nerob!" zmohla som sa iba na to. Mala som chuť ho zaškrtiť, ale keď tu začnem kopať a mlátiť ho hlava, nehlava, to by bol strašný trapas. Tento výstup si vyslúžil záujem veľkého počtu ľudí, aj Lein samozrejme. Bola som rada, že sme za chvíľku zašli za plot, kde už bolo menej ľudí a nebolo nás vidieť. Dano si ma niesol ako vojnovú korisť a v pohode si vykračoval. Mala som naňho hrozitánske nervy. Nahnevane som si založila ruky a zezerala naňho urazene.

„Už ma môžeš zložiť, divadlo sme už predviedli." zahundrala som so zachmúreným výrazom a odutými perami.

„Nechmúr sa tu na mňa!" Usmieval sa na jeden kútik.

„Keby si sa mi nevyhýbala, a išla so mnou dobrovoľne, tak by si sa tomuto vyhla. Takže si za to môžeš sama."

"Pusť ma."povedala som namosúrene.
"Naozaj si to želáš?"
"Hej." Ten jeho záludný úsmev som mala prekuknút skôr. Zrazu ma pustil, ale nie iba nohy, pustil ma celkom a ja som mala pocit, že padnem na zadok. Inštinktívne som ho okamžite chytila okolo krku, z hrdla sa mi vydral ston. Ani neviem ako, ale držal ma opäť na rukách, s tým rozdielom, že teraz som ho už objímala okolo krku aj ja.
"Takto je to už lepšie." smial sa. Mne sa to smiešne nezdalo po tom celom dni, po rozhovore s Leou, po tom ako som zacítila ako voňal.

"Okamžite ma pusť!" Vzdychol si.

"No dobre." tentokrát mi už pustil najprv nohy. Keď som sa postavila na zem, ešte vždy som ho držala okolo krku. Bola to tesná vzdialenosť a dosť nebezpečná , vzhľadom na to, že som dnes už viackrát myslela na jeho pery. Radšej som sa nedívala naňho hore, iba rovno pred seba, čo bolo niekde na jeho hruď. Spustila som ruky a cúvla som tak na dva kroky. Ruky som si ihneď strčila do vrecák bundy, aby ich svojvoľne nenapadlo sa k nemu vrátiť.

"Dobre, tak vyklop, čo sa stalo." prehovoril vážne.

"Nič. Čo by sa malo stať." Odmietala som sa na neho pozrieť. Pozerala som na jeho topánky, teda tenisky s bielymi podrážkami. Zhlboka sa povzdychol.

"Dobre, takže ak sa nič nestalo,tak prečo sa mi vyhýbaš?"

"Nevyhýbam." zmenila som pohľad a pozerala na neďaleko pohodený sáčok, s ktorým sa pohrával vietor. Bolo to akoby sa nafukoval a poskakoval po chodníku.

"Aha a prečo na mňa nepozrieš?"

"Nie si až taký zaujímavý." To ho rozosmialo. Zahryzla som si do pery, aby som sa ani neusmiala.

"To je od teba veľmi milé, ale aj tak chcem vedieť čo ti urobila, alebo povedala Lea."

"Prečo si myslíš, že mi niečo povedala?" zanovito som sa držala svojho postoja, nechcela som myslieť na to čo mi povedala, akurát ma už začali bolieť pery, z toľkého hryzenia.

Pristúpil ku mne bižšie, chytil mi bradu a zdvihol ju. Nestihla som ani zareagovať, keďže som sa nárokom dívala inde, iba som som po ňom šibla prekvapeným pohľadom. Dívala som sa mu do očí aj keď som sa tomu chcela pôvodne vyhnúť. Milo sa usmial. Neusmievaj sa tak na mňa, ja sa chcem na teba hnevať. Akoby ma počul a usmial sa ešte milšie.

"Videl som ťa vychádzať z wecka. Vieš, že som stál na chodbe. Vyzerala si akoby ťa zasypala lavína. Keď si ma zbadala, tak si hneď ušla a po tebe vyšla Lea s Danou, s blaženým úsmevom. Človek nemusí byť veľký inteligent, aby mu to došlo. Nehovoriac o tom, ako si sa mi vyhýbala pohľadom aj na obede." Chmúrila som sa zamyslene a hrýzla si peru.

"A pokiaľ si neprestaneš hrýzť do pery, budem nútený sa tam zahryznúť aj ja." Čože ?! Zľakla som sa , že to naozaj urobí, môj zachmúrený výraz sa v momente zmenil na číre prekvapenie Vyvalila som oči, telom mi prešiel elektrický prúd, skoro som zabudla dýchať. Hneď som uvolnila svoje pery zo zovretia a nadýchla som sa cez ne. Zasmial sa až vyceril zuby, ale hneď na to mu úsmev stuhol a oči stmavli.