P.S. Nechcem Ťa

25

* 25 *

Už bolo asi osem hodín, keď mi opäť cinkla správa. Už som mala skoro všetko opísané, že by Jana ešte na niečo zabudla? Och, to nebola Jana. To bol Dano.

„Ahoj, ako sa máš dúfam, že sa už cítiš lepšie. Na divadle si nám chýbala." Chlapec sa rozpísal. Pousmiala som sa. Ešte, že napísal nám a nie mne. Pozerala som na tú vysvietenú správu a rozmýšľala, či odpísať, alebo nie. Od Jany som vedela, že sa na mňa pýtal, ale nepýtal sa na to, kde bývam. To by mi určite Jana s radosťou zdelila. Tak odkiaľ vedel, kde bývam? Vedel, v ktorom vchode bývam, videl ma do neho vchádzať, ale nevedel, kde, na ktorom poschodí. Ani na zvončeku nemáme meno. Dúfam, že sa nepýtal ešte niekoho ďalšieho, lebo to by bolo opäť kopec otázok. A čo ho to vôbec napadlo? A ešte v akom stave ma videl, no aspoň sa preberie z toho sna, že som sa mu niekedy páčila. Prišlo mi to celé ako zlý vtip. Z toľkých otázok sa mi prehrievali závity. Ale ak sa pýtal ešte niekoho iného, bolo by dobré vedieť to dopredu, aby som bola pripravená na prípadné otázky. Váhavo som zobrala mobil a začala písať.

„Ahoj, trochu lepšie. Ako si vedel kde bývam?"

„Tak to asi pomohol ten čaj a citróny ." No samozrejme.

„Odpovedz na otázku ."

„Hmmm, tak nepomohol? " Ach, on si nedá povedať.

„Čaj je fajn, harmančekový mám rada. Ďakujem a teraz odpovedz."

„A citróny? " Ja ho snáď roztrhnem, robí si zo mňa srandu.

„Dano!!!!!!!!"

„Ano." Ak by bol teraz pri mne, z môjho výrazu tváre by určite pochopil, že ešte jedno hlúpe slovo a príde o život. Nuž ale zjavne som to musela napísať.

„Ako si vedel kde bývam?"

„Videl som ťa vchádzať do vchodu, pamätáš?"

„To viem ty múdry, ale ako si vedel na ktorom poschodí? A ako si vedel ktorý byt, nemáme predsa menovku? A kto ti otvoril?"

„Som múdry? " Už som začínala mať nervy, zatiaľ čo on sa bavil.

„Mám prestať písať?"

„Nie, to radšej odpoviem. " Potom bolo dlho ticho, tak som čakala.

„Nenašiel som zvonček, tak som čakal, kým pôjde niekto, dnu, alebo von. Čakal som asi tak 15minút. Prešiel som celý vchod, a hľadal menovku, ale ani to som nenašiel, tak som začal klopať na každé dvere bez menovky. " To snáď nie, oči sa mi doširoka otvorili.

„To snáď nie!"- odpísala som.

„Ale, áno. Prvé dvoje dvere bez menovky nikto neotváral a potom som mal šťastie. Otvorila mi jedna herečka. " Somár. Aj keď som mala na neho nervy, musela som sa smiať.

„Aká?"

„No taká so strapatými vlasmi v pyžame. "

„No tak tá by mohla hrať tak akurát vo walking dead . Mal si asi klopať ďalej." Do kelu prečo s ním vtipkujem.

„Priznávam, vyzerala dosť biedne, ale doniesol som jej záchranný balíček."

„Prečo si to urobil?"

„To nerieš. Lebo som proste chcel."

„Vieš, že si ma naštval? "

„A to už prečo? Veď ten čaj máš rada."

„Lebo ..."- nevedela som čo napísať, lebo čo? Lebo ma videl v stave, že som vyzerala ako chudera? Ale veď keď tvrdím, že ho nechcem, tak by mi to malo byť predsa jedno. Zamotávala som sa a to som vôbec nechcela.

„Nečakala som to a bola som po hroznej noci s vysokou horúčkou."

„ Nemáš rada prekvapenia?"

„Nie vždy sú dobré a dosť často vypália úplne inak ako chceš."

„Mne to vyšlo. A môžem povedať, že si vyzerala síce choro, ale rozkošne. " Ja ti dám rozkošne.

„Asi ako zombie.  " Dlho bolo ticho a potom to cinklo.

„Takže sa mi chceš páčiť, keď ťa trápi ako si vyzerala. " Začínala som byť červená v tvári, ako ma to rozčúlilo.

„To ani náhodou . Ach ty sa nezaprieš sebestredný narcista." Prsty mi len tak behali, čo som to tak rýchlo písala.

„Choď si oblbovať iné krásky.  Ja o to nestojím."

„Ďakujem, tvoje komplimenty mi chýbali.  Takže, už si zdravá?"

„Možno....."

„Na divadle sme normálne museli vynechávať scény, lebo si chýbala." No hej, scéna ktorou sme mali pokračovať, bola moja s Danom, tak tú museli preskočiť celú, pokiaľ ma nikto nezastúpil.

„Nikto ma nezastúpil?"

„No vidíš, si nenahraditeľná. "

„Hej, hej, jasne. Mohla ma zastúpiť Paťa."

„Nie, nie, to by sme ti predsa neurobili. Pekne si to prejdeme nabudúce."

„Ty sa na to nejak chystáš."

„ To vieš nikto ma tak nedá k zemi ako ty." Neviem na čo narážal viac, či na to že ho častujem komplimentmi, že je narcista, alebo že ho v tej scéne naozaj posielam k zemi.

„O.K." Už ma nič nenapadalo. Asi ani jeho, takže bolo dlho ticho.

„ Prepáč musím končiť, ahoj."

„Ahoj." Odpísala som bez rozmýšľania. A potom mi začalo vŕtať, prečo tak narýchlo skončil? Zmaril mi moje plány, ako sa vyhovoriť a skončiť prvá. Musela som nad sebou pokrútiť hlavou. Asi som trochu ješitná.