P.S. Nechcem Ťa

Snehové vločky

Zavrela som oči a zhlboka sa nadýchla. Stále som bola naštvaná a sklamaná. Keď som ich otvorila, ľudia už odchádzali z javiska. Naši si balili nástroje . Spoza opony bolo počuť hluk, posúvanie stoličiek. Lea držala Dana za ruku, ešte stále. Pri klaňačke sa totiž držali za ruky. Zrazu sa k nemu naklonila a objala ho okolo krku. Niečo mu hovorila. Tak toto sledovať nemusím. Zapichla som mikrofón do stojana a odchádzala. V hlave mi hučalo.

Dano ma pobozkal!!!!!! Ten bozk mal byť predsa výnimočný.....ak by to bol môj osud,..... ale nebol ........asi.......

"Nika." -dobehol ma a chytil za rameno. Otočila som sa na neho s naštvaným výrazom.

"Ja za to nemôžem, to Lea..." Ale mňa vôbec nezaujíma čo Lea. Nedokončil, lebo som mu skočila do reči.

"Prečo?" - vyhrklo zo mňa. Tváril sa nechápavo.

"Prečo si to urobil?"

"Čo?" Ja neznášam, keď si zo mňa niekto robí dobrý deň. Akože čo? Zaškrtím ťa! Vibrovali vo mne nervy z toho všetkého. Premiéry, spevu, sabotáže a hlavne .....hlavne z bozku ...a všetko sa to sústredilo do mojej nervami zovretej päste, ktorá vyletela a ja som mu z celej sily vrazila do ramena.

"Auuu!" zaúpel a chytil si rameno. "To bolelo!"- ale stále sa usmieval.

"Mňa nezaujíma Lea! Prečo si to urobil?"- nešťastne som na neho pozerala a okolo mňa iskril aj môj hnev.

"Bola to pomoc." Čo?! nechápavo som zagánila.

"Čo to trepeš? Aká pomoc?"

"Bola si tak strémovaná a vydesená, cítila si strach , no a potom? Potom si ho ešte cítila?" Toto ma fyzicky zabolelo hlboko v hrudi. Práve sa mi rozpadol domček z kariet v mojom vnútri.

Bola to iba priateľská pomoc. Pomoc kamarátke v núdzi. Je to moja chyba, iba moja. Nemala som si stavať vzdušné hrady z kariet ohľadne nás dvoch. A teraz sa to všetko rozsypalo. Prehltla som dvakrát v snahe zahnať slzy.

"Máš pravdu." - pozerala som niekde na gombíky na jeho hrudi.

" Necítila. Tak ti ďakujem za priateľskú pomoc. Si dobrý kamoš." Zdalo sa akoby to hovoril niekto iný za mňa. Hlas bol ako zo záhrobia. Nemohla som sa pozrieť do jeho očí, bála som sa, že by uvidel, čo presne cítim. Sklamanie , smútok a znovu sklamanie.

"Vyzeráš úžasne." povedal s úsmevom. Aj ja som trochu nadvihla kútiky do úsmevu.

"Nápodobne Playboy. Aj ty. Idem sa pobaliť. " Zvrtla som sa a zmizla do šatne. Rozhodla som sa neprezliekať sa, aj tak ideme domov autom, snažila som sa rýchlo hádzať veci do vaku. Z našich tu ešte nikto nebol, lebo si balili nástroje a aparatúru. Vzala som z lavičky rifle. Pod nimi sa objavili čierne lodičky na vysokých opätkoch. Vyšiel zo mňa trpký posmešný vzdych. Zaujímavé, naozaj zaujímavé, že sa odrazu objavili. Preložila som ich ku Patiným veciam. Pozberala som si kozmetiku a zazipsovala kapsičku. Zobrala som vak a prehodila si kabát cez ruku. Zrazu sa predo mnou objavila Lea.

„ To ako si sa na Dana vrhla a začala ho bozkávať, bolo vrcholne trápne. Tebe to fakt ešte nedochádza? Zbytočne sa predvádzaš, aj keby si prišla holá, nechce ťa." Vystrčila pri tom bojovne bradu.

Ty si tak mimo Lea, to on sa vrhol na mňa, nie ja na neho. Ale môžeš byť kľudná nebolo to z toho, že po mne neskutočne túži, až sa mu zatajuje dych. Bolo to iba preto, aby pomohol dobrej kamarátke. Ale tebe to vysvetľovať nepotrebujem. Tak som si iba vzdychla s vážnym nepreniknuteľným výrazom bez akéhokoľvek náznaku pocitu.

„Dovolíš?" Lea sa uhla s nechápavým pohľadom. Asi čakala niečo iné. Neviem, čo by ju uspokojilo, moje nervové zrútenie? No, možno. Keď som už bola von zo šatne, poriadne som si vzdychla druhýkrát. Ten tlak úzkosti v hrudi stále nepovoľoval. Zamierila som ku kapele, už mali skoro všetko zbalené.

„Pati, nebude vadiť ak vám nepomôžem? Rada by som sa už spratala."- bola to len taká zdvorilostná otázka.

„Ne, v poho, môžeš ísť." Usmiala som sa na ňu.

„Tak dik za to všetko. Inak lodičky sa našli máš ich pri veciach."

„Pche, no jasné. A nemáš za čo." Kývla som aj ostatným, odišla som cez pódium do hľadiska. Zbehla som po schodoch dolu.

„Ahój Nika."- zvolala na mňa Danka Danova sestra. Už sa ku mne hrnula.

„Bola si fakt dobrá, ci pana, to je hlas. A to ako si nahodená, ty sa nezdáš. Už chápem, prečo je maličký z teba taký hotový. A to ako si ho zložila k zemi. Uf aj ja by som chcela." - veselo vedľa mňa trilkovala, až som sa musela aj ja usmievať. Došli sme až ku jej rodičom.

„Dobrý deň."- pozdravila som sa.

„Zdravím Veronika." Usmievala sa jeho mama, otec kývol hlavou na pozdrav.

„Vyzeráš trochu inak." Zasmiala som sa, no oproti tomu, ako som vyzerala, keď som k nim neočakávane prišla.

„Hej, trochu menej krvavo." Všetci sa zasmiali, asi boli aj ostatní oboznámený s mojou krvavou príhodou.

„No Danko mal pravdu, nie je to malá rola a ten spev. Gratulujem Vám k vášmu výkonu. Bol to naozaj skvelý zážitok." Vám? Obzrela som sa. Za mnou už stál Dano a usmieval sa.

„Ďakujem."

Z javiska práve schádzala aj Lea a spol. Mala totálne prekvapený výraz v tvári. Toto asi nečakala, že sa tu budem baviť s Danovou rodinou, ako stará známa. Dobre, možno mi v tej chvíli pohral na perách trochu škodoradostný úsmev. Nech si myslí čo chce. Aj tak to prekrúti, že sa im tu natískam. Z Danovej prítomnosti sa vo mne ale začala dvíhať vlna nervozity. Musím sa vytratiť. Vzadu som zbadala našich, uf mám možnosť úniku. Kývla som im.

„Tak ja už pôjdem, prajem šťastné a veselé a užite si zimné prázdniny a lyžovačku."

„Ahoj Veronika, aj tebe pekné sviatky." Povedala jeho mama.

„Čau."- usmiala sa Danka. Obzrela som sa aj na Dana, aj keď som mala naozaj zmiešané pocity a určite to neboli pocity šťastia.

„Maj sa." Povedala som smerom k nemu potichu. Prešiel mi dlaňou dolu ramenom, zamyslene sa usmial.

„Aj ty." Už som sa ponáhľala preč. Mamka ma vítala s otvorenou náručou a ocko držal kyticu kvetov.

„Bola si skvelá." Hneď ma objala. Opätovala som jej stisk v objatí. Teraz som to potrebovala ako soľ. Mám to za sebou, nič som nepokazila, predstavenie dopadlo perfektne a to je predsa dobré. Ostávala som v tom objatí dosť dlho.

„Gratulujem."- povedal ocko, keď som sa konečne odlepila, podával mi kyticu a pobozkal ma na líce.

„Poď zájdeme niekam a oslávime to." Ja som už presne vedela kde. Do palacinkárne a dám si palacinku s banánmi, čokoládou a zmrzlinou. Pomaly sa mi zlepšovala nálada.

Vyšli sme von a tam ma čakalo prekvapenie, krásne prekvapenie. Vietor utíchol a z tmavej oblohy sa spúšťali veľké našuchorené snehové vločky. Na perách sa mi objavil sladký úsmev. Toto je úžasné, toto bolo pripravené určite pre mňa. Postavila som sa s roztiahnutými rukami, zavrela oči a nastavila tvár padajúcim vločkám, ktoré sa mi topili na tvári, ako malé chladivé bozky.

„Nikuš, poď." Počula som, mamku. Ach, ešte chvíľu. Nastavila som jazyk a jedna vločka mi na ňom pristála. Zachichotala som sa. No dobre, už idem. Otvorila som oči. Niekto ma sledoval. Dano stál pri aute a veselo sa smial. Potom mi kývol so sladkým úsmevom , nasadol do auta a zmizol. Zmizol na celé prázdniny. A čo bude po tom?

Tak pokračujeme,☺ mám tu pre vás ďalšiu kapitolku. 😃😀No neviem ako sa vám pozdáva to Danove vysvetlenie 😒, ale Nika z toho nadšená nie je.