P.S. Nechcem Ťa

29

Už som bola takmer pri bytovke , keď som za sebou počula niekoho zadychčane bežať.

„Niki, počkaj, teba dobehnú je dosť ťažké." Dano ma dobehol, oprel sa rukami o kolená a vydýchaval. Zastala som a hľadela naňho. Ešte som bola trochu nahnevaná, ale asi skôr na Leu, lebo ona to takto okomentovala, že ja chudera sa usilujem o Dana.

Na zem pred Dana padla kvapka krvi. On sa už vyrovnával, akoby si to nevšimol. Pod nosom mu vznikal pramienok krvi.

„Spustila sa ti krv z nosa." Sucho som poznamenala.

„Ach." Začal smrkať hore nosom a  utierať si tochrbtom ruky. Rozmazal si krv po celom líci. Musela som sa na ňom zasmiať. Ako malý chlapec, už stačí len si to otrieť do nohavíc.

„Počkaj mám servítky." Rýchlo som lovila v kapse bundy. Vytiahla som narýchlo aspoň dve a podala mu ich. Hneď si ich strčil pod nos.

„Diki."

„Ideme si sadnúť? Mám aj..." dával dole vak, ale radšej som ho hneď zabrzdila.

„Dobre, dobre teraz si radšej drž servítky pod nosom." Vyšli sme teda na obvyklú lavičku. Keď sme si sadli, dal dole servítku, aby zistil či sa krv zastavila.

„Už je to dobré, nie?" vytrčil na mňa nos. Bolo to desné, nosné dierky mal ešte celé krvavé a líce, ktoré si predtým otrel tiež. Napadlo ma , že mám v taške vlhké obrúsky. Tak som ich vytiahla a podala mu jeden. Začal sa utierať, ale úplne mimo. Tak som to prevzala ja. Išlo to pomalšie ako by som chcela. A to , že budeme tvárami iba pár centimetrov od seba som si tiež uvedomila až neskoro. Cítila som jeho dych na mojej tvári a očami sa na mňa díval, akoby chcel vidieť až do môjho vnútra. Mal tak modré oči, ako letná obloha, orámované tmavomodrou zvonku a malými tmavomodrými škvrnkami okolo šošovky. Zaujímavé, že som si to všimla, keď som sa mala vlastne dívať na zaschnutú krv, čo som mu utierala z líca. Ale upieral tie svoje oči na mňa tak, že sa nedalo mu do nich nepozrieť.

„Hmm, to sa mi začína páčiť.- povedal trochu chrapľavo. A do kelu. Stisla som pery do tenkej čiary, vyčarila som najhorší pohľad aký som vedela a precedila pomedzi zuby.

„Prestaň, lebo ti vrazím tak, že sa ti krv už nezastaví." Zasmial sa. Už iba zopár ťahov, ktoré som urobila nárokom drsnejšie, aby si to tak neužíval a hotovo.

„Ďakujem." Neodpovedala som iba som sa pousmiala s jedným kútikom.

„Ako sa ti páčil zápas?"

„Myslíš to ako ste hrali? Alebo ako si dostal do hlavy?" Čertík v mojom vnútri si nedal povedať a začal podrypovať.

„No jasne. Tak začni tým ako sme hrali."

„Fajn, bolo to fajn." Neviem čo čakal, že ho mám začať ospevovať aký je skvelý hráč? To nech robí jeho fanclub. Aj keď musím pripustiť, že hral naozaj dobre. On a Rišo boli najlepší.

„ A k tomu druhému, no vedel som, že prišla aj vaša trieda a bol som rád, že som ťa tam zbadal, tak som nedával pozor a urobil zo seba idiota. Ta čo už."

„Ale zožal si úspech, ľutovalo ťa celé hľadisko. A najmä ženská časť na čele s Leou." Smiala som sa, ale musela som to povedať, štvalo ma ako opovrhovačne na mňa Lea pozerala.

„A čo ty? Ty si ma tiež ľutovala?" prehnane milo sa usmial. Urobila som grimasu.

„Nie! Je to tvoja chyba nemáš sa dívať po dievčatách, ale hrať."