P.S. Nechcem Ťa

Slzy

Snívalo sa mi s Radom.

Niekto nervózne klopal na dvere. Otvorila som a stál tam Rado. Tvár mal skrivenú od smútku a bolesti. Vrhol sa mi do náručia a spustil srdcervúci plač. Nevedela som čo sa stalo, nemohla som sa ani opýtať, lebo by nedokázal povedať ani slovo. Objímal ma tak silno, ako by to bolo posledný krát. Objala som ho okolo krku a hladkala po vlasoch. Položil si hlavu na moje rameno, pery pritisol na môj krk. Cítila som tak každý jeho vdych. Nevedela som čo sa stalo, neozval sa už tri dni, ani neodpovedal na správy. Myslela som, že odišli na túru do hôr, občas ich tak ocko prekvapil. Vzlyky sa pomaly utišovali. Ruky mu začali blúdiť po chrbte a páse. Pery pritisol na krk. Pomaly ma bozkával po krku stále vyššie a vyššie, na sánku a potom na pery. Mal ich slané a opuchnuté. Chytil mi tvár do dlane prisal sa mi na pery. Bola som v úžase. Nie že by sme sa už predtým nebozkávali, ale toto bolo ako živelná pohroma. Celé vnútro ma zabolelo, užívala som si bozk, ako smädný dúšok vody, takmer som zabudla, čo mu predchádzalo. Keď som počula svoj vzdych, prebralo ma to do reality. Vzala som jeho tvár do dlaní a odtiahla.

„Čo sa deje?" Z očí sa mu po mojich slovách vytratilo vzrušenie a zase sa plnili smútkom a slzami. Takého nešťastného som ho ešte nevidela. Pohladila som ho po mokrých lícach.

„Mojko, povedz prosím."

„Moja mamka .......................je mŕtva." Odtiahol sa, oprel sa o stenu a zviezol sa na zem, ako handrová bábika. Uvidela som svoju tvár v zrkadle, vyvalené oči so zvrašteným obočím. Nechápem! Ako je to možné? Veď nebola chorá. Nič mi nespomínal. Pozrela som dole na Rada. Hromádka nešťastia. Kľakla som si k nemu a chytila ho za ruky.

„Ako? Prečo? Čo sa stalo?" Jachtala som. Nevedela som reagovať. Ako je to možné, vieme sa naučiť básničky počítať, chemické vzorce, ale nevieme reagovať na život. Čo povedať v takejto situácii. Cítila som ako mi zviera srdce. Keby som mohla zobrať aspoň polovicu jeho bolesti, urobím to. Sadla som si vedľa a objala ho. Zvalil sa mi do náručia a položil si hlavu na moje nohy. Hladkala som ho po vlasoch, mal ich polepené od sĺz.

„Bolela ju hlava, bolo jej zle. Potom odpadla v práci. Dostala porážku." Hovoril to potichu a po lícach sa mu kotúľali slzy.

„Hneď ju prevážali vrtuľníkom. Išli sme za ňou. Spali sme v nemocnici dva dni. Ešte sa prebrala, nič nehovorila, iba nám stískala ruku. Hovoril som jej čo bolo v škole, také kraviny, že Mimo skákal po laviciach a zdrbal sa dole. Že som tú debilnú písomku z matiky napísal asi dobre." Zase sa rozvzlykal.

„Mal som jej povedať, že ju mám rád, že bude všetko v poriadku, nech len s nami ostane, nech neodchádza." Aj mne sa už rozbehli slzy po lícach. Začalo mi dochádzať, čo sa vlastne stalo. Neviem si ani predstaviť, aké by bolo zobudiť sa a zistiť, že tu nie je moja mamka. Rátam s ňou, potrebujem ju, vždy ma podržala, aj keď sa na mňa vykašľali kamošky, je mojím svedomím, čo mi nedovolí závidieť, ohovárať, čo ma donúti sa o seba starať aj keď sa mi nechce. Jej sa stačí pozrieť a prekukne každé moje klamstvo, vždy som sa mohla spoľahnúť, že mi pomôže. Koľkokrát som si na nej vyliala zlosť, keď som mala všetkého po krk. Je ako vzduch, ktorý si neuvedomuješ, že dýchaš, ale potrebuješ ho k životu, lebo keď ho nemáš, začneš sa dusiť a Rado sa teraz dusil. Utierala som mu slzy a potom aj tie svoje.

„V noci dostala druhú porážku, už sa neprebrala." - zašepkal s priškrteným hlasom.

„Ach mojko, je mi to tak ľúto." Zdvihol sa a pozeral mi do očí.

„Nepovedal som jej, že ju mám rád." Usmiala som sa cez slzy a chytila mu tvár.

„Ona to vedela." - pobozkala som ho. „Poď." Postavila som sa a ťahala ho za sebou do izby. Uložila som ho na posteľ ako malé dieťa, ľahla som si na jeho rameno a preplietli sme si prsty.

Vtom som sa prebrala, líca som mala vlhké, plakala som zo sna. Och ako mi chýbal, jeho dotyky, prepletené prsty, bozky.