P.S. Nechcem Ťa

Horúci punč

Vyťahovala som tašku zo skrinky.

„Bu- bu-bu!"- ozval sa Dano. Dvihla som hlavu a vedľa mňa poskakovali Danove blonďavé pramene, doplnené širokým veselým úsmevom.

„V meste sú už stánky s horúcou čokoládou, vareným vínom a perníčkami, nepôjdeme?" Zhlboka som si povzdychla, bolo mi ľúto, že mu musím pokaziť tú detskú radosť v očiach. Zachmúril sa a odul pery.

„Nehovor mi, že nie."

„Príde po mňa ocko, teraz čo ma bolí noha tak ma vozí a mám toho na zajtra ešte veľa."- povedala som odpravedlňujúco. Práve prichádzala Paťa.

„Pati, presvedč ju, poďme spolu do mesta na stánky."

„Sorry, ja dnes tiež nemôžem." Vystrúhal smutné oči.

„Dievčatá nemôžete ma takto sklamať, veď dnes to bola taká švanda."

„Ale, ale veď môžeme ísť zajtra." - zatiahla Paťa a hneď sa v tom utvrdzovala. „No, čo ty na to? Zajtra po skúške s kapelou, išiel by aj Kiko, možno ešte aj ostatní?" Trochu sa usmial, tak na bok.

„Zavolaj aj Kuba, budeme viacerí, tak sa zabavíme."- žmurkala na neho. Musím uznať, že smutné očičká vedel hádzať, až ho človek musel ľutovať. Vzdychol. Teraz naozaj vyzeral ako maličký Danko.

„Môžeme to preložiť na zajtra?"- opýtala som sa nesmelo.

„Ta čo už mám s tebou robiť." Konečne sa usmial.

„Tak zajtra. Maj sa." Neviem mám pre tie jeho modré oči asi nejakú slabosť. A keď sú smutné. A ešte keď sú smutné kvôli mne, ach. Postavila som sa na špičky a pobozkala ho na líce.
"Aj tak som smutný a sklamaný. " Sklonil hlavu a zazrel spod obočia, ale na perách mu už pohrával úsmev, takže až tak smutný a sklamaný už nebol.

"Čau zajtra." - zasmiala sa Paťa a už sa otočila na odchod. Aj ja som urobila pár krokov vzad do bezpečnej vzdialenosti.

"Klameš maličký."- šepla som, aby ma počul len on. Hneď sa mu tvár rozjasnila, čo ma nútilo usmiať sa od ucha k uchu.

"Dobre zapamätám si Popoluška." opätoval mi široký úsmev s nadvihnutým obočím. Rýchlo som ponáhľala von, kde ma už čakalo naše auto.

Poctivo som sa celý čas drvila, aby som to zajtra zvládla na jedničky. Iba, keď som našim oznámila, že zajtra pôjdem do mesta s partiou som si spomenula na maličkého Danka a jeho široký úsmev.

"A kto pôjde?" - opýtala sa hneď mamka, čo som vlastne čakala, skôr by ma prekvapilo, keby sa neopýtala.

"Pôjdeme partia z divadla a kapely. Paťa, Kiko, Kubo, Dano , možno Simča."

"A čo budete robiť?" Pozrela som na ňu pohľadom, to túto otázku myslíš vážne? Potom som pokrútila hlavou a s patričnou grimasou som odpovedala.

"No pôjdeme sa pozrieť na stromček a vychutnať si vianočnú atmošku, dáme si horúcu čokoládu." Mamka sa tiež začala silene usmievať, ako odpoveď na moje škerenie. Tak som pridala ešte niečo, čo ju určite poteší.

"A možno si dáme varené vínko, a možno ešte jedno, alebo dve." usmievala som sa od ucha k uchu, až kým mi nepristál na hlave vankúš.

"Ja ti dám vínko!"

"Dobre, dobre,....", smiala som sa, "....iba jedno." Ďalší vankúš na hlave. Ešte, že máme gauč plný malých vankúšikov.

"Čo? Snáď jedno môžem, nie?"