Keď som večer zaspávala, myslela som na maličkého Danka a jeho horúce a mäkké pery. Ľudský mozog je zvláštny. Je neskutočné, ako spomienka môže vyvolať zimomriavky a pocit tepla na miestach, kde som čo i len raz pocítila jeho bozk. Zakryla som sa perinou až po uši a zavrela oči. Očakávala som krásne sny. Lenže som sa mýlila.
Snívalo sa mi a snívalo sa mi aj s Danom, ale pekný sen to nebol. Zase sme boli v škole, kde ma schmatol a zatiahol do tmavej šatne. Srdce mi búšilo, jeho tlkot som počula až v ušiach. Pozrel na mňa spod hustého obočia a pohľad mu úplne stmavol. Nepovedal ani slovo, žiadne vtipné poznámočky, ako obvykle. Premeral si každý centimeter mojej tváre a jednou rukou ma chytil za líce, až pod temeno. Nevládala som dýchať moje telo sa vypínalo k nemu, akoby ho prosilo a vyzývalo k činu. Pritlačil ma svojim telom na stenu a začal mi bozkávať krk, kúsok po kúsku. Mala som pocit, že sa zbláznim. Chcela som ochutnať jeho pery, nestačilo mi ich cítiť iba na pokožke. Dvihla som ruky, chcela som chytiť jeho tvár do dlaní, pritiahnuť si ju a vrhnúť sa nenásytne na čerešňové ústa. Ale zastavil ma a chytil mi ruky za zápästia. Prešiel bozkami na sánku, líce, bradu. Z úst sa mi vydral ston.
"Prosím pobozkaj ma ." zakvílila som. Vtom sa odtiahol, pozrel na mňa prekvapene a potom sa začal posmešne rehotať. Nechápala som, prečo sa mi smeje?! Čo som urobila?! Vtom sa v šatni rozsvietilo. Pri stenách stálo celé basketbalové mužstvo a vpredu Lea a spol. Dano ustúpil do zadu, pozrel na mňa s opovrhnutím a skríkol: "Nie!"
Bolo to akoby som dostala kopačku do srdca. Lea sa začala škeriť a sladko usmievať . Chytila Dana za ruku a pritúlila sa k nemu zboku.
"Ty si si fakt myslela, že ťa pobozká? Že by si mu stála za to, aby sa tak ponížil a zahadzoval sa s tebou?" Všetci sa smiali. Lea spustila zvonivý koketný smiech. Do očí sa mi nahrnuli slzy, takmer som nevidela Danov výraz.
"Maličký...." zašepkala som. Celou šatňou sa ozval hrozný krik.
"Neopováž sa ma ešte raz takto zavolať!" Chcela som utiecť. Miestnosťou sa spustila ešte väčšia lavína smiechu. Pozrela som na seba a bola som iba v podprsenke. Ako to, kde je môj červený rolák.
"Vravel som ti, že nemám rád roláky!" Dano stál jednou rukou objímal Leu okolo pásu a druhou krútil nad hlavou mojím červeným rolákom. Rozrevala som sa a pustila na útek. Predrala som sa cez ľudí, nikto sa nechcel odstúpiť, každý do mňa strkal. Pustila som sa na beh cez dlhú tmavú chodbu. Bolo mi jedno, že som skoro holá. Bežala som a bežala a chodby nebolo konca.
"Niká!" kričal na mňa Dano z druhého konca chodby. Otočila som hlavu, ale stále bežala ďalej. Škeril sa posmešne .
"Nikdy by som ťa nepobozkal!" Srdce mi stislo. Zakryla som si tvár dlaňami. Vykríkla som do svojich dlaní:"Nie!"
Vtom sa zakopla a spadla. Kolená som mala krvavé. Všade bola tma. Niekto mi podával ruku. Bol to Rado.
"Vravel som ti, nezačínaj si s ním." chytila som sa podávanej ruky.
"Ja som nechcela, ale ty si ma opustil. Prečo?" Zadíval sa na mňa vážne. V jeho pohľade som nevidela nič. Ani lásku, ani nehu. Jeho oči boli mŕtve. Opäť mi stislo srdce. Nemohla som dýchať. Hrudník sa mi nadvihoval sem a tam, ale ja som sa nie a nie nadýchnuť. Rado mi pustil ruku, padala som do tmy, do hlbokej priepasti, kde bola zima, strašná kosa. Jeho tvár sa strácala.
"Tu už ostaneš navždy." bolo počuť mrazivý hlas. Zrazu som s rachotom dopadla na chrbát a všetky kosti mi zaprašťali. Strhla som sa a posadila na posteli. Zhlboka som dýchala a bolo mi do plaču, celá som bola spotená, po tele mi prebehoval mráz. Chytila som si tvár do dlaní a rozfňukala sa. Bol to len sen hovoril mi zdravý rozum, lenže bol príliš reálny a príliš bolestivý a ponižujúci. Bála som sa znovu zavrieť oči. Bála som sa, že sa budem opäť cítiť ponížená a opustená. Teraz by som sa potrebovala k niekomu pritúliť, aby mi niekto povedal, neboj to bude dobré, všetko bude dobré. Ale kto? Keby som prišla ku rodičom, to už by bol teda trapas. Bola mi zima. Išla som sa napiť, potrebovala som natiahnuť čas, alebo prísť na iné myšlienky, unaviť sa , proste čokoľvek. Boli tri hodiny ráno. Prešla som sa po byte už dvakrát, normálne som uvažovala, že začnem robiť drepy. Potom ma napadlo ešte niečo. Otvorila som skriňu a zo zadnej poličky som vytiahla veľkú krabicu. Boli v nej plyšáky. Nedokázala som sa zbaviť ani jedného z nich. Ku každému sa viazali nejaké spomienky, od koho sú , v ktorom kúte sveta a pri akej príležitosti som si ich kúpila. Konečne sa mi na tvári objavil úsmev. Vytiahla som najväčšieho svetlohnedého macka. Hodila som ho na posteľ a pritúlila sa k nemu. Macko na túlenie. Ľahla som si na jeho hruď a bruško. Len na nič nemysli, na nič nemysli. Pomaly sa mi podarilo zaspať, už bez snov.
Mám kapitolu. 😒Viem, že takú ste určite nečakali, ale strach a žiaľ dokážu s mysľou robiť divy. Teraz už len počkať, ako sa s tým vyrovná pri Danovi.😉
YOU ARE READING
P.S. Nechcem Ťa
Romance"Nika, si fakt dosť nebezpečná." Pozerala som naňho neisto a zahryzla si do pery. "A to je dobre, alebo zle?" Chrapľavo sa zasmial prešiel pohľadom každý detail mojej tváre, vzdychol si. "Nebezpečne vzrušujúca, mám pocit, že sa z teba zbláznim." ...
