P.S. Nechcem Ťa

Mačičky

Povynášali sme nástroje a zaniesli na javisko. Budova bola staršia, bolo to asi niekdajšie staré kino. V hľadisku boli sklápacie sedadlá s červeným poťahom. Na javisku sa už vo veľkom stavali kulisy. Paťa organizovala, čo treba kde položiť. Dano a Kubo si zložili veci a išli ešte po repráky. Priestory vzadu boli väčšie ako u nás. Aj chalanom sa ušla šatňa. Zobliekli sme si bundy a spolu s vecami odniesli do šatne. Učiteľka si chcela prejsť celé predstavenie , tak sme už aj bežali späť. Viac menej bez nejakých komplikácii sme si to prechádzali scénu za scénou. Akurát
Dana sa mi nechcelo hodiť o zem tak som mu povedala spadni a on sa hodil o zem sám , ako hnilá hruška, čo bolo dosť smiešne. Pri tancovaní už tradične nedodržiaval žiaden odstup, boli sme na sebe nalepení ako suchý zips. Dalo sa tak kopírovať každý jeho pohyb, aj keď to v podstate malo byť naopak. Koniec, teda prípravy na ples a záverečnú pieseň sme už nestihli, lebo sme išli na obed. Iba kapela ostala vyskúšať akustiku a nastaviť ozvučenie, s tým, že oni sa prídu najesť hneď po nás. Jedáleň bola dosť blízko a jedlo sa tiež celkom dalo. Rezeň a zemiaky, k tomu uhorky. Zjedla som to rýchlosťou svetla . A ani nečudo, veď už bolo po druhej a moje výdatne keksíkové raňajky ani nespomínam. My s Paťou sme odchádzali medzi prvými, aby sme poslali najesť sa kapelu. Paťa im išla ukázať, kde majú ísť a ja som ostala pri aparatúre. Zrazu dorazila z obeda aj Lea a keď ma tam videla takú samú, hneď si to namierila ku mne. Ach, pomoc, zachráňte ma niekto. Nič dobré sa čakať nedalo.
"Aa, koho to tu máme?" povedala prehnane milo. No koho asi, však nie si slepá. A určite tu nejdeš, aby si mi popriala pekný deň. Napadlo ma. Iba som znechutene pozrela a čakala, čím ma zase poteší.

"Naša autobusová hviezda."

"Čo ťa žerie, že ti to nevyšlo ako si plánovala? A namiesto mňa si potkla Dana?"-kyslo sa usmiala.
"Vieš, že ani nie? Tvojich päť minút slávy za chvíľu skončí. Ako som už povedala, dosiahneš čo chceš."- stále sa úlisne sladko usmievala, priblížila sa ku mne a pošepkala.
"Pretiahne ťa, keď sa mu tak natískaš a si pre neho mŕtva, lebo ty nie si niekto, s kým by chcel byť na dlho." Do kelu mala som pocit, že sa mi dvíha žalúdok. Zaregistrovala som ako sa blíži Dano a Kubo.
"Čo to tu máte za debaty?"- opýtal sa podrypovačne Kubo.
"Ále nič, iba ženské záležitosti."- usmiala sa aj na neho sladko a už sa spratala. Musela som to predýchať, tak som sa párkrát zhlboka nadýchla. Asi to bolo nápadné, lebo sa Dano opýtal:
"Čo sa deje? Povedala ti niečo sprosté?" Čo by som tak mala povedať. Nieeee, popriala mi s tebou veľa šťastia. Pche.
"No jasné, že hej."
"Čo také?"
"Ale nič, nechaj tak." Radšej na to nemyslieť. Za chvíľu sa dotrepala aj Paťa.
"No čo strážili Ste dobre?" -neviem prečo, ale prišlo nám to smiešne. Traja ľudia strážia pozapájanú aparatúru.

"Áno šéfe."- odpovedal pohotovo Kubo a my sme spustili ďalšiu vlnu smiechu.

Ešte sme chvíľu sedeli, kým nedošli z obeda aj ostatní a potom sme sa vydali do šatne vychystať sa. Vybrala som si kozmetickú taštičku a začala sa upravovať, lebo ráno som to akosi nestihla, jediné čo som na sebe mala bola višňová pomáda na pery. No nič dnes som bola za prirodzenú krásku. Zaškerila som sa na seba do zrkadielka a rozotierala si postupne mejkap. Našťastie som bola v poslednej dobe bez vyrážok, tak to nebolo až tak katastrofálne, jediné, čo bolo naozaj dosť dobre vidieť boli kruhy pod očami. Tak som ich hneď zamaskovala. Na stranu, kde sa usalašila Lea a spol som sa radšej ani nemrkla. Paťa sa tiež skrášľovala, práve si ťahala linky.

"Ja sa už tak teším."- zapišťala mi do ucha. Len som nadvihla obočie.

"Sú dvojky, trojky a štvorky izby. Zarezervovala som dve dvojky a jednu trojku pre chalanov." Na chvíľu prerušila svoje tešenie, aby si potiahla rovno linku a pokračovala.