P.S. Nechcem Ťa

Iba jeden malý zvonček

Hmmm.... táto časť nepotrebuje môj koment 😊😊 ďakujem vám všetkým, že ste to doteraz zvládli už len nech sa to páči 😉😉

Pustila som ho a otočila sa k nemu. Zrazu som nevedela ako začať, čo povedať. Srdce som mala až niekde v krku. Hrozne som sa bála toho, čo sa dozviem. Dano stál a pozeral vážne so stisnutými perami. Nenaťahuj to! Ak sa máš dozvedieť niečo zlé, tak nech je to čím skôr. Karhal ma môj vnútorný hlas. Nádych.

„Dano, čo sa deje?" Prehrabol si vlasy,

„Nič." To jeho nič ma totálne nabilo elektrinou, blesk by to neurobil lepšie.

„Nehovor mi, že nič. Nemôžeš v noci povedať dievčaťu ľúbim ťa a ráno sa tváriť, že ti je odporná."

„Nie." Trochu zaprotestoval. Ja som už bola zúfalá.

„ Ak to ľutuješ, že si to povedal, ja to pochopím. Všetci si aj tak myslia, že si ma pretiahol a teraz som chudera, ktorá asi čaká od teba niečo viac. Ale mne je to v podstate jedno. Kľudne budem ďalšia čiarka v tvojom zozname, nikomu ani nepoviem, že sa nič nestalo. Ak si chcel toto..........ale kvôli tomu si mi predsa nemusel hučať do hlavy, že ma ľúbiš, to si mohol kľudne rozhlásiť aj skôr. Nemusel si si dávať námahu so stretnutiami, súcitom, darčekmi."

„Nie, nie je to tak."

„A ako to teda je?" to som už skoro kričala.

„Nemôžem............" - prešľapoval z nohy na nohu a nervózne si prechádzal po vlasoch, „.....nechcem ti ublížiť." V očiach ma už štípali slzy, bola som zúfalá, zatiaľ som sa nič nedozvedela a obaja sme vyzerali nešťastne.

„Dano, pozri na mňa, práve mi ubližuješ." Tiež sa pozeral zúfalo. Radšej som zavrela oči, takto sa nikam nedostaneme. Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa hovoriť, čo najpokojnejšie.

„Ja .....vieš, naozaj si mi pomohol, myslím tým, ako sa vysporiadať s tým, čo sa stalo s Radom, našla som v tebe naozaj dobrého priateľa, veľakrát si mi pomohol." - trpko sa zasmial. Nechápala som ten smiech.

„ Ale ak to už nechceš. Ja sa s tým vyrovnám. Ja sľubujem, že ťa nebudem obťažovať, nebudem za tebou doliezať. Ak nechceš, ani sa ti už nepozdravím." Strašne ma bolelo srdce pri týchto slovách. Pri tej predstave, že už sa nebudeme nikdy ani rozprávať, že sa mu budem musieť vyhýbať, ako nejaká špina, čo by ho obťažovala. Zase som musela privrieť oči, nech to všetko zúfalstvo zo mňa nevyprskne.

„Ale nemôžem odísť bez toho, aby som vedela, čo sa vlastne stalo. Povedz to, prosím, sľubujem, že ti nebudem nič vyčítať, prosiť ťa, ani nič podobné. Dám ti pokoj, ak chceš."

„Nie je to tak. Ja, nechcem ťa stratiť."

„Dano!" Začal chodiť hore, dole. Mala som pocit, že mi praskne hlava. Mala som chuť do neho začať mlátiť, ako do boxovacieho vreca.

„Budeš sa hnevať a môžem ťa stratiť."

„Dano, povedz, čo sa deje? Ak si si nevšimol, už sa hnevám a ak sa budeš chovať ako dnes, pozerať na mňa s takým odporom, stratíš ma tak či tak." Už som znovu takmer kričala.

„Nie je to tak, ako si myslíš. Och, tak sa mýliš." - chodil nešťastne, bol ako tikajúca bomba, čakala som kedy vybuchne.

Chytila som ho za ramená a zastavila.

„Hovor!" Pozrel sa smutne do zeme a cúvol odo mňa. Už som ho nedržala. Zahrabol si obe ruky do vlasov a zhlboka sa nadýchol.

„Nika,... neľutujem, čo som vtedy v noci povedal. Keď som ťa spoznal, to čo si si prežila, aká si. Povedal som si, že ja ti neublížim. Nebudem ťa do ničoho nútiť, nepobozkám ťa, kým to ty nebudeš chcieť. Viem, že si Rada veľmi ľúbila." Pozrel mi do očí, mal v nich nešťastný výraz, potom sa zmenil. Pozrel inde, začal naštvane.