P.S. Nechcem Ťa

Sen

* 21 *

Mala som divotvorné sny. Bola som v lese. Slnko presvitalo cez stromy na malú lúku a šteklilo ma to na nose. Bolo tam pekne a cítila som sa skvele. Prechádzala som sa, končekmi prstov sa dotýkala jemných fialových kvietkov, ktoré mi siahali až vyše kolien. Celou lúkou sa niesla opojná vôňa kvetov. Cítila som, že pri mne niekto je, ale nikoho som nevidela. Akoby niekto na mňa dával pozor a ja som cítila jeho ochranu a lásku. Obzerala som sa, či neuvidím nejakú milú známu tvár. Ale bol tu iba ten pocit, akoby niekto šepkal do ucha, že sa nemusíš báť, že všetko bude v poriadku, neboj stojím pri tebe. Vietor sa mi jemne pohrával s pramienkami vlasov. Počula som niečo zaprašťať. Otočila som sa tým smerom. Úplne na konci lúky hlboko medzi stromami sa mihol tieň. Mala som odrazu strach. Zdvihol sa vietor a mňa striaslo. Tieň sa pomaly kýval z boka na bok. Obloha sa zatiahla. Snažila som sa pohnúť. Niečo mi nahováralo, že mám okamžite vypadnúť. Nemohla som odlepiť nohy od zeme. Tieň sa kýval a približoval cez stromy. Chcela som vykríknuť, ale nedalo sa. Z hrdla nevychádzal ani ston. Zmocňovalo sa ma zúfalstvo. Zrazu sa tieň vynoril spoza posledného radu stromov úplne na lúku a prikrčil sa, ako keď sa tiger prikrčí v kroví pred útokom na korisť. Počula som sa ako svoj zrýchlený dych plný hrôzy. Musím utiecť, musím sa pohnúť, zabije ma. Hučalo mi v hlave, až mi išla prasknúť. Oči som upierala na ten tieň. Nevidela som mu do tváre, nevedela som zaradiť či je to človek, alebo zviera. Bol to iba veľký tieň a zdalo sa mi, že vrčí a neviem prečo, ale bola som si istá že má krvavé oči. V hrdle som mala obrovskú hrču a nemohla som vykríknuť, iba som s obrovským strachom nepohnute stála. Zrazu sa tieň pohol vpred. Pomoóoc, prosím, pohni sa prosím. Zúfalstvo, zdesenie a strach mi pomohli odlepiť nohy z olova od zeme. Bolo to, ako rozhýbať obrovský železný kolos. Pomaly sa mi podarilo otočiť. Videla som, že tieň sa rýchlo približuje a ja nemám šancu utiecť, ale postupne sa mi darilo dvíhať nohy. Zo začiatku to bolo ako presúvanie ťažkých balvanov, ako spomalené zábery, ale postupne s vypätím všetkých síl sa to zlepšovalo a začalo to pripomínať beh. Bežala som pomedzi stromy. Počula som fučanie za chrbtom, ani som nevedela odhadnúť ako ďaleko by mohol za mnou byť. Nemohla som sa otočiť, to by ma predsa zdržalo. Začalo pršať. Do tváre ma šľahal dážď a silný vietor. Takmer som nevedela kadiaľ bežím. Les bol hustý a malé konáriky stromov sa mi pchali do tváre. Zozadu som už počula chrčanie, náznak, že už je iba pár metrov odo mňa.

Nie! Nie! Zomriem tu a nevydám ani hlásku? Nikto ma nebude počuť ani povedať zbohom. Po lícach sa mi kotúľali slzy, cez nich som už videla iba machule. Bežala som najrýchlejšie ako som vedela. Zrazu ma konár šľahol do tváre tak, že som vzápätí pocítila ako sa mi krv valí dolu tvárou. Pošmykla som sa na mokrom lístí a kotúľala som sa dolu strmým svahom. Bola som ako nejaká guľa, čo sa valí, nevediac ani kde. Pripadalo mi to ako večnosť, nevedela som kde je hore a kde dolu. Konečne som ostala aspoň v jednej polohe a to na chrbte a šmýkala som sa ešte chvíľu po mokrom lístí. Celá doráňaná som sa zviechala zo zeme. Kde je?! Blyslo mi hlavou. Zrazu bolo všade hrobové ticho. Bála som sa pohnúť. Nebolo počuť chrčanie, dupot, ba ani vzdych. Opatrne som sa postavila. Oči ma pálili plné sĺz a na tvári som cítila lepkavú krv. Chcela som sa obzrieť, keď vtom.....

Zacítila som, ako ma obrovskou silou niečo sotilo dopredu. Zatackala som sa a predo mnou sa objavila hlboká priepasť. Tak takto vyzerá koniec. Slzy mi vytryskli z očí. Rútila som sa do prázdna, ešte som sa stihla otočíť. Chcela som vidieť ten tieň, má naozaj také krvavé oči. Moje zdesenie ma úplne prebodlo. Na kraji priepasti stál Rado a díval sa na mňa ako miznem do hlbokej tmy. Nie, nie nie. To nie to by si ty predsa nemohol urobiť. Jeho tvár sa mi pomaly vzďaľovala a rozmazávala v mojich zaslzených očiach.

„Nieeeeee!" - konečne sa mi podarilo dostať zo seba hlas.

„Nieééé!"- zakričala som ešte silnejšie a zúfalejšie. A potom som dopadla.

„Nika, preber sa, Nika vstávaj."- moja mamka. Jemne mnou triasla. Chytila ma za čelo a hladila po tvári.

„Máš horúčku." Pomaly som sa preberala. Kde som? Ležala som na zemi pri posteli. Auu. Bolelo ma rameno a bok. Asi ako som dopadla na zem. Dych som mala ešte zrýchlený.

„Vstávaj. Mala si zlý sen?" Pomáhala mi vstať. Celá som bola spotená a ulepená. Ešte bola noc. Pomaly som vstávala. Mamka mi pomohla sa prezliecť do suchého pyžama a uložila do postele. Za chvíľu prišla s čajom, tabletkou a zábalom. Ten zábal som nemusela, ale bola som taká unavená a dobitá, že som nezvládla odporovať. Zapila som tabletku. Mamka mi utierala tvár vlhkým ručníkom. Bolo to príjemné. V hlave mi hučalo a prehrávali sa mi dookola záblesky toho sna. Prečo som tam videla Rada? Veď on by mi predsa nikdy neublížil. Bála som sa zavrieť oči, aby som nevidela ako ma opäť opúšťa. Tabletka začala účinkovať. Ešte som sa párkrát strhla, na čo ma mamka pohladila a upokojovala, že to je iba sen. Pomaly som zaspávala. Našťastie sa mi už nič nesnívalo.