P.S. Nechcem Ťa

9.

* 9 *

Skúška sa naťahovala, lebo poniektorí herci sa absolútne nesústredili, tak mala učiteľka častý povzbudivý preslov o vcítení sa do role. Celý čas som sa pozerala do papierov a opakovala si texty. Nechcela som sa strápniť na pódiu, aj keď všetci to brali športovo, ako zábavu. Zdalo sa, že aj učiteľka má celkom uvoľnenú náladu a vtipky na pódiu celkom dobre znášala. Zrazu zaznel tresk a následne veľký rehot a šum. Zdvihla som oči. Dano kľačal na zemi a rehotal sa. Učiteľka sa ku nemu skláňala.

„ Všetko v poriadku?" Dano prikývol stále sa rehotajúc. Aj ona sa začala smiať.

" Daniel, Daniel, čo si zaľúbený, že nedávaš pozor pod nohy?"

„ No asi." Už sa postavil a pozeral priamo na mňa. Nepozeraj na mňa! Nahodila som varovný výraz, ale celé to bolo fakt komické, tak som sa musela zároveň aj zasmiať.

„Musím sa predsa vžiť do role." Usmieval sa a prehraboval si vlasy.

„No tak všetci dúfame, že sa takto nebudeš vžívať aj na vystúpení." Opäť vlna smiechu.

„Môžeme pokračovať?" Dano prikývol, situácia sa dostávala do normálu. Ešte chvíľu skúšali, keď zazvonilo. Ani som si nevšimla ako to zbehlo. Ľudia sa začali hniezdiť.

„Dobre ostatní môžu odísť a my ešte doskúšame. Nabudúce pokračujeme od tretej scény."- vyhlásila učiteľka. Všetci sa začali dvíhať a odchádzať. Tak som sa zdvihla aj ja s Paťou. Ľudia na javisku robili grimasy. Už mali fakt len pár dialógov. Paťa ešte chcela pokecať s ostatnými na chodbe, tak som sa rýchlo vytratila a kráčala domov. Prešla som pomedzi bytovky a.....

Matika! Treba mi zošit na matiku, už celý týždeň iba dokladám strany. Tak som zabočila smerom ku papiernictvu. No a keď človek vojde do obchodu, tak tam vždy niečo nájde. Obzerala som si farby na látku, aj nové štetce by sa zišli. Nakoniec som si vybrala nové pero a zošit. Vyšla som z obchodu a v diaľke vidím Dana. Bežal pomedzi bytovky. Hneď som si spomenula na dnešnú akciu na javisku. Škoda, že som nevidela ako spadol, ale aj to potom stálo za to. Na budúce začíname už od tretej scény a v nej som už aj ja. Tak dúfam, že sa mi nepodarí podobný kúsok. Och, ja by som sa asi nesmiala. No fakt, prečo sa to u dievčat berie úplne inak. Na chalanoch sa dá zasmiať a aj oni sa smejú a u dievčat je to trapas. Ako som si tak kráčala domov, uvidela som oproti Dana. Stál pred bytovkou a obzeral sa. Začalo mi dochádzať, kde som ho pred chvíľou videla bežať. Bolo mi do smiechu. Zatiaľ ma nezbadal, tak som ho mohla pozorovať. Prešľapoval z nohy na nohu. Odkopol kameň. Pozeral sa smerom na môj vchod. Jasné, že som spomalila. Nejak ma bavilo sledovať, aký je sklamaný, že ma nedobehol. Na zvončeku sme nemali napísané meno, tak zazvoniť nemohol, ale to už určite zistil. Ešte raz kopol do kameňa. Po dlhšom prešľapovaní sa rozhodol asi odísť, tak ešte s pohľadom na vchod, teda chrbtom ku mne začal cúvať. Zastala som a čakala, kým sa otočí. Už sme boli od seba iba na tri metre. Ešte stále cúval. Nevydržala som.

„Čakáš na niekoho?"

Bleskovo sa zvrtol. A usmial sa tak, že sa mi začali z toho sladkého úsmevu kaziť zuby.

„Nie, len sa tu tak flákam."

„Hmm, a čo že práve tu sa len tak flákaš?"

„No, je tu celkom pekne."

„Aha." Táto hra mi prišla celkom vtipná, obaja sme vedeli, prečo je tu. Teda, aspoň som si to myslela, lebo človek nikdy nevie a nemôže si byť ničím istý.
„Že som ťa tu ešte nevidela." Pohla som sa dopredu. A on začal predo mnou cúvať.

„No už som tu raz bol, pamätáš?"

„Niečo sa mi marí."

„Počkaj, pripomeniem ti." Zašmátral v taške a vytiahol tyčinky. To ma fakt rozosmialo.

„A sľúbila si mi niečo."