P.S. Nechcem Ťa

Nechaj Dana na pokoji

Na obede som mala pocit, že na mňa smeruje omnoho viac pohľadov ako bežne a poniektorí si o mne šuškali. Ale odmietla som byť paranoidná a tak som sa tvárila, že pohoda a nič výnimočné sa nedeje. Obed bol celkom slušný, kecali sme s babami o novom filme, čo ide do kín. Paťa sa poponáhľala s obedom a utekala odomknúť kapele skúšobňu. My sme s Janou ešte ostali sedieť a tískali do seba fašírky a zemiaky. Keď sme osameli, Jana sa potajme priznala, že sa s Tomášom dohodli, že po angline ju pôjde ešte odprevadiť. Bola zlatá ako sa hanbila a celá sčervenala.

"Myslíš, že to mám chápať ako rande?" - šepkala, akoby nás naozaj chcel niekto aj počúvať.

"Jasné, že je to rande." povzbudivo som sa usmiala. "Len nestresuj, nechaj tomu voľný priebeh." Keď som si však predstavila seba, ako som neskutočne stresovala, keď mi Rado navrhol, že chce so mnou chodiť. Ako som pomaly plakala, keď sme sa dohodli na rande, nechcela som vyjsť ani z bytu, že to bude blbé, že sa nebudeme mať o čom rozprávať, strašne som sa hanbila. Ale to som bola omnoho mladšia. A ak by som toto Jane vyzradila, tak by bola na tom asi omnoho horšie, ako je teraz. Trochu ma to rozosmialo.

"Čo sa smeješ? Som trápna, že?"

"Ale nie vôbec nie si, je to také pekné, milé, prvé stretnutia." Prvé stretnutia a začiatky sú krásne, horšie sú tie konce. Kútiky úst mi pomaly klesali, ale zakázala som si smútok, aby som to Jane nekazila, tak som sa držala na neutrálnom výraze.

Nakoniec sme to s tými fašírkami dobojovali a ja som sa už ponáhľala na skúšku s kapelou. Vytiahla som si iba texty piesní, čo mi dala Paťa a už som sa valila po chodbe. Hneď na začiatku chodby ku telocvični, už bolo počuť hudbu. Na konci chodby stál Kubo, hľadala som pohľadom, či tam nezbadám aj Dana, ale nebol tam. Išla som rýchlym krokom. Kubo tam iba stál a sledoval ma ako prichádzam Začínalo mi to byť divné, vyzeralo to, akoby čakal na mňa. Ale prečo by mal na mňa čakať, čo by mi tak mohol chcieť? Moje podozrenie sa stupňovalo s každým jedným približujúcim sa krokom. Jeho pohľad bol ale iný, nie ako naposledy, keď som jeho pohľad vnímala v nákupnom centre. Vtedy si ma premeriaval s takým prekvapením a záujmom, že mi to celkom sekne. No teraz to vyzeralo skôr ako opovrhnutie. Prichádzala som ku dverám, pred ktorými stál aj on a stále ma sledoval pohľadom, pery mal stisnuté a sánku úplne stiahnutú.

"Chcem ti niečo povedať." precedil pomedzi zuby. Moje podozrenie sa potvrdilo, chcel mi niečo a vyzeralo, že to bude zlé. Zaujala som obranný postoj a mrazivý face.

"No."

"Nechaj Dana na pokoji!" Tak a bolo to vonku, mala som pocit, že som dostala silnú facku. Ťažko som preglgla. Nerev, neopováž sa, hovoril môj vnútorný hlas, bráň sa.

"Čo si doňho ? Chcel  by si si ho nechať iba pre seba?" povedala som sprosto.

"Oooo, aké vtipné ." - a zase jeden človek, ktorý nevie oceniť môj humor.

"Dano je dobrý kamoš a dobrý človek, nie je to sviňa a nechcem, aby ho opäť zničila nejaká defka." - tak to je silné kafe, takže jeho naj kamoš vie, že ho Saša zničila a tiež si je istý, že som ako ona.

"Vidím, že máš o mne presné informácie. A keď mu pokoj nedám?."

"Dával som ti možnosť sa spratať so slušnosťou, ale ak nechceš, tak mu poviem, čo si zač."

"A čo som zač?"

" Defka, čo má jedného na diaľku, píše si s ním zamilované vecičky a drží si ho, ale doma je nuda, tak čo sa nezabaviť aj s Danom, ale Dano to berie vážne a neviem z akého dôvodu si ženské pohlavie váži. Vyfarbím ťa tak, aby mu prešla chuť sa na teba čo i len pozrieť a ak to nepomôže a budeš ďalej robiť problémy, môže sa o tom kľudne dozvedieť aj celá škola." brániť sa štýlom, že to nie je pravda, by bolo zbytočné, to sa stačilo na neho pozrieť, aj tak by mi neuveril. Ale to že stále chodím a píšem si s mŕtvym to bolo zábavné.... celkom....., vlastne ani nie........do očí sa mi tískali slzy.

"Predpokladám, že na toto si neprišiel sám, povieš mi aspoň, kto ti to prezradil?"

"Čo ťa do toho. Jeden dobrý známy, čo sa pozná aj s tvojim.....ech" - odfrkol si s odporom, " frajerom." Usmiala som sa kyslo, vlastne to bolo zaškerenie.

"Takže Lea."

"To ti môže byť jedno. Vieš čo je najhoršie? Že som si myslel, že ty taká nie si." Ďalšia veta-facka. Vedela som, že tu už ďalej stáť nemôžem, lebo sa rozrevem, alebo mu vykričím, že môj Rado je už dávno mŕtvy a to nesmiem. Dávno som vedela, že keď ľudia chcú tak uveria každej hlúposti a ten čo sa rozkrikuje vyzerá, že má pravdu, aj keď je to odporné klamstvo. Zhlboka som sa nadýchla, už sa mi nechcelo bojovať. Je to smiešne, že s Danom ani spolu nechodíme a už sme tŕňom v oku. Nie, vlastne, oprava, iba ja som tŕňom. A zase mi v ušiach zarezala veta- Ty nie si pre neho dosť dobrá. Hovorila som potichšie a pomaly, zdalo sa mi , že vo mne zabil aj môj vlastný hlas.

"Dobre, vyhral si. Zjavne si ma prekukol. Už tvojho Dana obťažovať nebudem, ale ty láskavo zabezpeč, aby sa ku mne už ani neozval, aby za mnou už nikdy neprišiel. Je mi jedno, čo mu povieš, trebárs aj to, že som defka, ako si trefne poznamenal. Máš na to teraz čas tri dni, čo budete na zápase." Keď som povedala posledné slovo, vo vnútri sa vo mne všetko zrútilo, ako domček z kariet a bolo vtiahnuté do čiernej diery. Oči sa mi leskli, ale vedela som , že už slza nevypadne, keď je niečo mŕtve a tvrdé ako kameň, nemôže vydať ani hlas a ani plakať.

Otočila som sa a vošla do skúšobne. Namiesto srdca som cítila v hrudi iba obrovský ťažký kameň.   Ľudia sa  venovali nejakej svojej piesni, tak som si našťastie mohla nenápadne sadnúť a tváriť sa, že pozerám do textov, kým ten rozhovor nepredýcham. Ale zároveň som vedela, že toto sa mi predýchať nepodarí, veľmi ma to vo vnútri bolelo, to opovrhnutie a to, že je koniec. Už zase, ďalší koniec. Môžem si za to asi sama, nemala som si ho pripustiť k telu, k myšlienkam. Keď nikoho, nemáš, tak nikoho ani stratiť nemôžeš. Lebo strata bolí a veľmi.

"No poď, Nika prejdeme si najprv tú divadelnú." - vyrušila ma z myšlienok Paťa. Tak som išla, zavrela som oči, počula som iba hudbu a spievala som tak, akoby to bolo posledný raz. Mala som pocit, že som si vyspievala celú dušu. Oči som otvorila až po skončení skladby. Všetci na mňa zízali s takmer otvorenými ústami. A potom urobili to, čo som fakt nečakala.

Začali mi tlieskať.

Ahojte, tak máte tú ďalšiu časť, aby Ste dlho nečakali, tak som to radšej takto rozdelila, čo sa stane po tých troch dňoch, až na budúce. :-)