Double problem

2.KAPITOLA

V aute vládne  zvláštna atmosféra, nie je taká ako zvyčajne. Louis sa so mnou takmer nerozpráva.. Obyčajne  keď ideme spolu v aute, nezavrieme ústa, ale teraz to tak nie je. Louis sa pozerá  rovno na cestu a ignoruje svoje okolie.Jeho hlava ani raz nesmeruje na mňa. Všímam si jeho prsty, ktoré klopkajú po volante hore a dolu. Je nervózny. Bohužiaľ, neviem či z toho , že odchádzam alebo sa mu jednoducho nechcelo ísť so mnou na letisko. Mám pocit, že by som mala niečo povedať, ale čo? Nič originálne ma nenapadne a tak vypustím  :

,, Ešte je to ďaleko?" Hneď ako to poviem, začnem  si v duchu nadávať aká som prostoreká. A ani to nezabralo. Stále sa pozerá dopredu a len monotónne odpovie :

,, Asi 15 minút." Nerozumiem, čo mu je. Vyčítam si to, aj keď vlastne neviem, či je to moja vina. Celú zvyšnú cestu  sa pozerám von z okna a rozmýšľam. Rozmýšľam nad tým, prečo sa môj brat, môj milovaný brat správa ako totálny idiot. A prečo sa tak správa práve teraz, keď ho potrebujem a potrebujem ,aby ma podporil a bol so mnou. Už z diaľky vidím obrovskú ceduľu s nápisom : Letisko. Srdce sa mi zrazu rozbúši a začne mi sťahovať žalúdok. To bude jedine stres ( už to veľmi dobre poznám). V tej chvíli si prajem ,aby Louis napríklad prudko otočil volant a odviezol ma niekam na bezpečné miesto, odkiaľ už nebudem môcť odísť alebo, aby ma ukryl niekam preč a našim povedal, že študujem alebo, aby ma zamkol v aute a ja by som nemohla odletieť. Jednoducho, aby urobil čokoľvek, len nech neodletím. No, on nič. Zaparkuje čo najbližšie k letisku, vystúpi von z auta a vyberie mi batožinu z kufra. Ja  zatiaľ vystúpim. Skutočne   premýšľam nad absurdnými nápadmi, že si vymyslím, že nemám doklady a preto nemôžem odletieť. No, to sú len myšlienky veľmi rozrušenej ženy. V skutočnosti tu stojím, mierne sa trasiem a vlastne sa ani nehýbem. Čakám  obrovskú rozlúčku od Louisa, ale on mi vtisne letmý bozk na čelo a povie: 

,, Nech sa ti tam darí ,sestrička. Tu máš kufre." A nasadne späť do auta. Sťahuje mi srdce ,ako nikdy predtým. Zhlboka  sa nadýchnem a chvíľu čakám, či naozaj nevystúpi.  Nevystupoval, sedel v aute a čakal kým odídem. Chce sa mi plakať a kričať zároveň. Znova  sa nadýchnem a pomalými krokmi  sa vyberiem na letisko. Už som stojím pred prechodom pre chodcov, keď  začujem krik :

,, Jess, počkaj , zastav ." Skôr ako  sa stihnem otočiť , stojí za mnou Louis a silno ma objíma. Vedela som, že by ma nenechal takto odísť. Moje srdce búcha od  radosti. Navonok  však podpichujúc poviem :

,,Čo robíš? Nie tak silno, veď ma zadusíš." Louis sa usmeje a mierne povolí stisk. Otočil ma k sebe a pozerá sa mi priamo do očí. Neviem  z jeho pohľadu vyčítať, na čo myslí. Chytí ma za ramená a povie :

,, Prepáč mi Jess, ja som sa nechcel takto správať, ale nevedel som si pomôcť. Cítim už týždne veľké sklamanie." Pustí ma a pomaly sklopí hlavu do zeme.

,,Ale prečo sklamanie ?"opýtam  sa neisto,pretože  celkom neviem, čo tým myslí. Znova sa na mňa pozrie a vyčítavo povie : ,,Pamätáš si nato, ako si mi vždy hovorila, že ma neopustíš? Odmalička si chcela predsa zostať tu v našom meste. Hovorili sme si ako budeme mať domy vedľa seba a neopustíme sa. Ako budeme mať svoje rodiny a navštevovať sa. Ako naše deti budú najlepší priatelia. Všetky naše predstavy, ktoré sme si spolu vysnívali. A ty si to teraz spravila. Opúšťaš ma. Všetko ,čo si mi sľubovala sa stratilo. Už teraz vidím ,ako si tam nájdeš muža, ako sa ti tam zapáči a ako tam ostaneš. A ja budem len spomínať na svoju  sestru, pre ktorú by som urobil všetko na svete." Prekvapene  naňho hľadím a neviem  nájsť tie správne slová, ktoré mu povedať. Svojím monológom ma celkom odrovnal. Louis pokračuje:

,, Nie, nie, nie, ach , ja som to nechcel povedať takto. Prepáč mi. Poviem to inak. Budeš mi jednoducho chýbať najviac na svete, Jess. Veď si môj najbližší človek, takého súrodenca ako si ty by chcel mať asi každý na svete. Už sa takto správať naozaj nebudem." Usmejem sa  naňho a hodím sa mu do náručia. Potichu  zašepkám :