Double problem

42.KAPITOLA

Jess

Oznámila som Dylanovi, že sa všetko chystá na dnes a rovnako som to oznámila aj Louisovi. Daniel odišiel z domu pred pár minútami a celý čas na mňa hádzal otázne pohľady. Nemyslela som si, že môže byť tak ťažké nehovoriť o niečom, ale snažiť sa o tom dorozumieť.  Pomaly, ale isto sa chystám aj ja odísť z domu k Dylanovi, kde sa máme stretnúť. Ja idem svojim autom a Louis svojim, aby to nevyzeralo nápadne. 

Oblečiem si teda tmavé nohavice, tmavú bundu a na nohy si dám čierne tenisky, aby som dokonale splývala s prostredím okolo. Potom vezmem mobil a kľúče od auta. Otváram dvere a chcem odísť preč, keď sa za mnou ozve : 

,,Kam akože ideš? Takto večer?" Otočím sa na Josha a snažím sa vyzerať vyrovnane. 

,,Iba sa prejsť po meste. Potrebujem mať pocit, že pre nájdenie detí aspoň niečo robím." Josh sa zatvári znepokojene a pristúpi ku mne bližšie. 

,,Je to dobrý nápad?" opýta sa a ustarostene mi položí ruku na rameno.

,,Je to to najlepšie, čo môžem urobiť pre seba, pre svoje vnútro a možno aj pre deti." 

,,Danielovi by sa to nepáčilo."

,,Daniel o tom vie," ubezpečím ho a Joshova tvár zosmutnie. 

,,Prečo mám stále pocit, že vy dvaja niečo tajíte?"

,,Nie, nič netajíme." Musím mu klamať, pretože ak nás naozaj odpočúvajú u nás doma,  nemôžeme riskovať vôbec nič. Veľmi rada by som mu všetko povedala, viem, že by bol dobrou oporou. Mrzí ma najviac ako sa len dá, že vie, že mu niečo tajíme a cíti sa, akoby sme mu nedôverovali. Po dnešnom večeri mu dúfam povieme všetko. 

,,Neverím ti ani slovo a nemala by si nikam ísť." Joshov hlas znie trochu ostrejšie a prísnejšie ako predtým. Ruky  má spojené a nervózne prekladá jednu cez druhú. 

,,Ale ja idem a teraz ma nechaj," snažím sa hovoriť veľmi milo a pomaly vyjdem z domu. 

,,Nemala by si nikam ísť, poslúchni ma." Chytí ma ešte za ruku a chce ma zatiahnuť späť do domu. Nedám sa a ruku vytrhnem z jeho zovretia.  Zabúchnem za sebou dvere a so zvláštnym pocitom odchádzam preč k autu. Nasadnem dnu, naštartujem a mierim priamo k Dylanovi. 

Keď prídem pred Dylanov byt, vidím už Louisove auto zaparkované a on stále sedí dnu a čaká na mňa. Keď ma zazrie, vystúpi z auta a mieri ku ku mne. 

,,Ideme?" opýta sa s vážnou tvárou. 

,,Jasné, preto sme tu. Ono to musí vyjsť, inak sa zbláznim." 

Spoločne vojdeme do vnútra a zaklopeme na dvere Dylanovho bytu. Veľmi rýchlo nám otvorí, akoby už vopred vedel, že stojíme za dverami. Vezme nás do obývačky a všetci traja si sadneme na gauč. 

,,Mám z toho zmiešané pocity, veľmi sa bojím, aby sa nás niečo nestalo." Otvorene nám povie Josh a nahlas preglgne. 

,,Aj ja mám zmiešané pocity, ale nemôžeš to brať takto. Ideme zachrániť deti a vlastne celú Danielovu rodinu. Keby niečo, stále budeme mať vytočených policajtov, aby sme mohli volať hneď..."

,,Má pravdu, dopadne to dobre. Ešte máme tak 15 minút, kým pôjdeme. Mali by sme si premyslieť, kde budeme stáť. Musíme tam byť aspoň 20 minút pred 20:00, aby nás náhodou nevideli prichádzať," skočím do reči Louisovi. 

,,Máte pravdu. Plán sme preberali už predtým a stáť budeme tak, že ja budem na pravo pri východe, Jess bude na ľavo spolu s pištoľou. Máme len jednu a tebe ako žene sa hodí najviac. A Louis ty budeš pri tom zadnom východe, kade sa dá prejsť. Určite prídu predným a preto keby sa niečo dialo, rýchlo pôjdeme autom upchať aj ten a to pôjdem ja, pretože to mám najbližšie."