Double problem

2.ČASŤ- 1.KAPITOLA

O 8 rokov neskôr

Jess

Poslednýkrát sa pozriem do zrkadla a prehrabnem si koncami prstov svoje vlasy. Naozaj to vyzerá takto neupravené aj v skutočnosti? Nevenujem tomu viac pozornosť a radšej nanesiem červený rúž, ktorý dokonale ladí s mojimi čiernymi šatami. Táto udalosť vôbec nepatrí medzi tie dôležité, ale mám potrebu vyzerať dobre.

,,Mama? Kedy konečne pôjdeš? Už na nás určite čakajú," počujem krik z dolného poschodia a usmejem sa sama pre seba.

,,Hneď, zlatko. Počkaj ešte minútku." Naposledy si upravím šaty a zídem dole schodmi. Zahliadnem niečo, čo som presne v tejto chvíli vidieť nechcela.

,,Diana! Okamžite ho pusť! Počuješ ma?" zvýšeným hlasom poviem a oddelím Dianu od Lukasa. Ona sa zamračí a ukáže prstom na brata :

,,Mami, to on si začal, sľubujem. Poznáš ho." Následne povýšenecky zodvihne hlavu, aby na Lukasa nevidela.

,,Mami, nie je to pravda. Ona chcela tvoj parfém a ja som jej ho nechcel dať. Urobil som správne, nie?" takmer sa rozplače Lukas a objíme ma.

,,Ty jedna vtierka," opäť povýšenecky a so zdvihnutou hlavou uštipačne povie malá Diana.

Momentálne na toto nemám vôbec náladu. Na oboch sa zamračím a prísne zo seba dostanem:

,,Diana, ty sa okamžite ospravedlň, že si ho napadla. A ty Lukas, ospravedlň sa za to, že si jej nechcel dať ten parfém. Musíme už ísť, teta a ujo nás čakajú." Obaja sa na seba pozrú, chvíľu nerobia nič. Napokon však Lukas vystrie ruku a navrhne mier. Diana sa tvári, že to nepomáha, no po chvíli podľahne aj ona. Objímu sa a mne spadne kameň zo srdca. Neviem si predstaviť večer, pri ktorom by sa títo dvaja hádali a ja by som musela byť prísny rodič. Väčšina rodičov tvrdí, že vychovávať dieťa je ťažké. Skúste si však byť slobodná matka, ktorá ma dvojičky a ešte sú to chlapec a dievča, ktorí sa neustále hádajú, máte síce obrovské peniaze po svojom mafiánskom otcovi, no aj tak si zarábate pečením tort, aby ste mali pocit, že aspoň niečo robíte. Deti chodia do druhej triedy a písať s nimi úlohy často zaberie aj dve-tri hodiny. Nesťažujem sa, milujem svoje deti. Niekedy by som to však bez mami a Louisa s Clare nezvládla. A samozrejme, ešte je tu James.

Vyjdeme z domu a zahliadnem našich drahých susedov, Clare a Louisa, ako nedočkavo otáčajú hlavy smerom k nášmu domu a ešte nedočkavejší je malý Louis, ktorý sa nevie dočkať svojho vystúpenia. Okamžite sa k nám rozbehne a kričí :

,,Kde ste toľko? Začína to už za hodinu, to mi povedala mamička. A vôbec nie je nadšená, že zasa idete neskoro."

,,A čo ty sa do nás staráš?" odfrkne malá Diana a ja ju slabo buchnem do chrbta.

,,Prestaň!" zašepkám. Je až vtipne, keď takto mudrujú malé deti. Aby som to upresnila, Louis momentálne chodí do posledného ročníka v škôlke a Clare ho mala dva roky po mne. Nepochopila som nikdy, prečo ho Louis pomenoval po sebe, vôbec to nepodporujem. Žijeme takto krásne vedľa seba už 5 rokov. Presťahovali sme sa do jedného mesta, ktoré nie je až tak ďaleko od New Yorku, ale vlastne je ďaleko dosť. Títo dvaja sa zobrali hneď ako to šlo, a o pár chvíľ bol na svete malý. Veľmi mi pomohli a ja som veľa krát pomohla im. Sme nerozlučná rodina a takto som rada. Veľmi mi pomáha aj mama, ktorá sem často chodí. Rovnako pomáha aj Louisovi. Som tak šťastná, že priateľka ako Clare mi ostala a ešte sa stala aj členkou rodiny. Nesie naše meno.

,,Ahojte," pozdravím ich a ospravedlňujúco sa usmejem.

,,To je v poriadku," ubezpečí ma Clare a ukáže na ich malú dodávku, do ktorej všetci nasadneme.