Double problem

Epilóg

O 3 roky neskôr

Jess

,,Samozrejme, radi prídeme na oslavu, už som ti to raz hovorila.A kedy presne už vieš?"

,, Už zajtra u nás, zoberte aj deti, veď sa pohrajú s našim Louisom."

,,Hovoríš pohrajú, ale odkedy majú dvanásť sa mi zdá, že už sú to len počítačové hry a divné veci, ktorým nerozumiem."

,,Úplne viem, čo myslíš, ale nenarobíme s tým nič. Dospievajú." Zasmeje sa Louis do telefónu.

,,Ja viem, ale nechcem to, lebo mám pocit, že starnem aj ja."

,,Prestaň s depresívnymi rečami, to ja zajtra oslavujem ďalšie narodeniny v rade."

,,No, už si starý chlap. Nič s tým nenarobíme," začnem sa smiať a mierne ho podpichnem.

,,Prestaň a radšej zajtra príďte!"

,,Prídeme, ale musím sa opýtať, kto tam všetko bude? Vieš ako, aby som Daniela zase upokojila predtým, než prídeme."

,,Ako vždy, vy, my, Josh s priateľkou, ktorú konečne predstaví, lebo vraj ste ju ani vy ešte nevideli a samozrejme mama, ale Daniel jej prítomnosť vždy prežije, tak musí aj teraz."

,,Veď hej, ale musím ho pripraviť. Ja mám na tých oslavách pocit, že je preňho ako vzduch. Raz som videla, ako sa s ním snažila dať do reči a on sa tváril, že je neviditeľná alebo on je hluchý. Až som sa zaňho hanbila." Hovoriť tieto slová je pre mňa ťažké, ale je to čistá pravda. Daniela to za tie roky neprešlo, aj keď sme dúfali, že prejde. Neznáša mamu a stále sa na ňu nedokáže ani pozrieť.

,,Ale nikdy ma neprestane udivovať, že Josh si k nej tak našiel cestu..."

,,A dokonca bývajú spolu." Skočím mu do reči a opäť sa začnem smiať. Po tom, čo Josh odišiel od nás si hľadal byt, ale mama ho vzala zatiaľ k sebe a on tam už aj ostal. Chcel odísť, ale mama povedala, že nemusí, že bude rada za spoločnosť. Ale aj to bude s jeho priateľkou vážne, určite sa presťahuje. Zatiaľ im to však vyhovuje.

,,Doháňa si detstvo," nemôže sa prestať smiať Louis.

,,Louis, prepáč, ale malý začal plakať, musím končiť."

Daniel

,,Ona je taká krásna, zdá sa mi to ako včera, keď mal malý Dylan 4 mesiace," hovorím a dvíham na ruky Dylanovu dcérku, ktorú porodila jeho žena pred 4 mesiacmi.

,,Daniel, už má síce dva roky aj pár mesiacov ten váš synček, ale ja stále neviem rozdýchať, že ste mu dali meno po mne. Vždy ma trhne, že hovoríš o mne a ty hovoríš o synovi." Malému sme naozaj dali meno po Dylanovi. Nevedeli sme sa s Jess dohodnúť a obaja sme sa zhodli práve na tom, že Dylan pre nás urobil veľa a bude pekné, aby sa malý volal po ňom. Dylan bol nadšený, ale omrzelo ho to presne vtedy, keď už nevedel, či hovorím o ňom alebo o malom.

,,Neboj, keď hovorím o plienkach, vtedy to nie je o tebe."

,,Ale váš už sa začne pomaly učiť na nočník, ale my si tých špinavých plienok ešte užijeme. Prišiel som na to veľmi skoro, že nie som ten pravý na prebaľovanie."

,,Aj ja som sa tomu snažil vyhýbať." Smejem sa ako hlúpy, pretože presne viem, aké to bolo pre mňa.

,,Nech už to mám za sebou."

,,To ani nehovor, lebo potom budeš mať pocit, že ti život preteká medzi prstami."

,,A ako si na tom teraz s mamou? " opýta sa Dylan a na toto sa ma nepýtal už veľmi dlho, rozladilo ma to.