Double problem

2.KAPITOLA

Daniel 

Zobudím sa na jemný tlak, ktorý cítim na svojich vlasoch. Otvorím oči a uvidím ju, hrá sa mi s vlasmi a pozerá  sa na mňa. Chytím jej ruku a dám ju  preč. Tmavovlasé dievča sa zatvári zmätene. 

,,Urobila som niečo zle?" 

,,Myslel som si, že už budeš preč," zaškamrem a prevrátim očami. Znervóznie  a zakoktá: 

,,A-a-ako prosím? Ale ja som si myslela..."

,,Čo si si myslela?" skočím jej do reči. 

,,Že by si chcel aj niečo viac." Sklopí hlavu.

 ,,Niečo viac? A ty si myslíš, že by som ťa ťahal hneď do postele? O takéto dievčatá ja na vzťah nestojím a hlavne, ja o vzťah nestojím vôbec. Nie som ten typ," vysvetlím jej, ale netvári sa práve nadšene. 

,,To ako naozaj? Ty si ma odporne zneužil?" 

,,Počúvaj ma, Niki...."

,,Nela,som Nela," naštvane ma opraví. 

,,Presne to som myslel, Nela. Ja som ťa nenútil ísť so mnou do postele, šla si dobrovoľne. Nič som ti nesľúbil a o nič nestojím. Bolo to pekné, zažil som aj lepšie a teraz si môžem zobrať veci a ísť." Ukážem smerom na dvere. Nela celá nahnevaná vyskočí z postele a začne zbierať svoje veci, ktoré ležia na zemi. Následne sa oblečie a postúpi k dverám. 

,,Si neopísateľný debil," skonštatuje ešte pred odchodom a pozrie sa na mňa pohľadom, ktorý hovorí, že by ma najradšej ukameňovala. Nič si z toho nerobím, usmejem sa nad tým. Už ju aj tak nikdy neuvidím. Vchodovými dverami buchne tak, až sa otrasie celý byt a neostane po nej žiadna stopa, ako vždy. 

Nedokážem už ležať a rovnako nedokážem prestať myslieť na to, že tam dnes musím znova ísť.  Postavím sa z postele a  v kuchyni si uvarím svoju rannú kávu. Rýchlo ju do seba dostanem ,zjem čokoládovú tyčinku, pretože doma takmer nič nemám. Peňazí mám nad hlavu, ale zaobstarať si obyčajnú vec, ako je jedlo, nedokážem. Niekedy mám pocit, že to so mnou ide stále viac dole vodou. Oblečiem si svoj oblek, vezmem mobil a kľúče od auta. Výťahom zídem na prízemie a následne do garáže k svojmu autu. Otvorím zadné dvere, hodím tam bundu a následne si sadnem za volant. Naštartujem a vyrazím priamo do väzenia. 

Cesta je dlhá a prerušovaná mnohými semaformi. Počasie mi rovnako nepraje a kvapky dažďa pristávajú na mojom prednom skle. Keď konečne dorazím na miesto, zhlboka sa nadýchnem. Neznášam tu chodiť, neviem s tým však prestať. Čo by človek nespravil pre človeka, s ktorým vyrastal, a ktorého aj napriek jeho chybám niekde v hĺbke duše ľúbi? 

Ako vždy prejdem bezpečnostnou kontrolou a sadnem si do malej miestnosti, kde čakám na Josha. Neprejdú ani dve minúty a dvere sa pomaly otvoria. Policajt Joshovi niečo zašepká, dá mu dole putá  a on prikývne. Obzrie sa mojim smerom a na tvári sa mu črtá úsmev. Sadne si na stoličku oproti tej mojej. Delí nás len stôl. 

,,Už som sa bál, že neprídeš," začne debatu. 

,,Aj ja ťa rád vidím," uškrniem sa. 

,,Už na mňa nie si naštvaný?" zvedavo sa opýta. 

,,Vôbec, čo bolo, to bolo."

,,Som rád. Mňa to vtedy fakt vytočilo. Počítal som s tým, že keď odtiaľto vypadnem, budem môcť pokračovať s barom." 

,,Viem, ale máš za sebou len 8 rokov. Ešte ťa čaká 17. Nemohol som sa celý ten čas starať o nejaký bar, ktorý síce vynáša, ale už som to nemohol vydržať a hlavne...." v tejto chvíli sa odmlčím. 

,,Hlavne čo?" 

,,Veď vieš, ja nemôžem zabudnúť."

,,A nehovoril si minule, že už si zabudol?" opýta sa a prevráti očami. 

,,Áno, hovoril. Teraz som však zistil, že nie."

,,Daniel, ty si prípad. Dva roky si sa nevedel pozbierať. Ďalšie dva si sa snažil zabudnúť. Ďalšie dva si spával takmer každý týždeň a inou, a nakoniec predáš náš bar a aj dom? A ja chudáčik tu môžem len premýšľať nad tým, čo zase vyvedieš." 

,,Vyvediem? Josh, mňa to ranilo ako nikdy nič v živote. Celých osem rokov netuším, kde žije, čo robí, či sa jej darí... a hlavne by som rád vedel, či ostala s tým... veď vieš, kreténom." Josh sa uškrnie a prikývne na súhlas. 

,,Ty by si mal na ňu hlavne zabudnúť úplne. Prečo si niekoho nenájdeš? Stoja ti tie jednorázovky za to?" 

,,Ani nie, ale neviem prestať. Keď nemám nič, aspoň sex." 

,,Konečne chápeš, čo som na tom videl," s jemným úškrnom sa na mňa pozrie. 

,,Ani nie," povzdychnem. 

,,Zase sa bavíme o nej. Vždy sa bavíme o nej! Už ma to prestáva baviť. Ja viem, že som zapríčinil to, čo sa stalo, ale ty by si mohol odpustiť," trochu podráždene hovorí. 

,,Ja som ti už odpustil, to dávno. Ale zabudnúť len tak nedokážem. Odvtedy sa neobjavila žiadna ako ona.Žiadna!" 

,,Viem, viem, už som to počul miliónkrát." 

,,Dobre, už ti nič nepoviem! Si jediný, ktorý o tom všetkom vie a jediný, komu to môžem povedať. Ale dobre, prestanem, keďže ťa to obťažuje," vyčítavo poviem. 

,,Tak som to nemyslel, ale nikdy sa toho nezbavíš, keď sa budeš baviť len o nej. Povedz mi radšej, dostal si to miesto?" 

,,Aha, áno, myslel som si, že nedostanem. Volali mi však na druhý deň, že som bol jeden z najlepších kandidátov. A plus mi pomohol Fred, má tam známosti. Takže sa pozeráš na nového riaditeľa. Síce len školy, ale treba niekde začať." 

,,Som rád. Konečne budeš myslieť na niečo iné a možno aj niekoho nájdeš."

,,Možno," nepresvedčivo poviem. 

,,S takýmto prístupom nie," začne sa smiať. 

V tej chvíli sa otvoria dvere a dnu vojde strážnik, ktorý naznačí, že je koniec návštevných hodím. Objímem Josha bratsky a ubezpečím ho,  že o dva týždne som tu zas. Myslím si, že kedy som nechodil, už dávno zošalie. 

Odchody bývajú ťažké aj pre mňa, pretože viem, že brata nemôžem vidieť kedy chcem. Môže si za to však sám. O dva dni nastupujem do novej práce a preto rozmýšľam, že si treba užiť posledný deň. Zaparkujem pred mojim obľúbeným barom a vojdem dnu, na moje typické miesto. 

,,Čav, už som ťa dva dni nevidel, ako sa darí?" opýta sa Dylan, barman. 

,,Celkom fajn, čoskoro nastupujem do práce, tak si chcem ešte užiť posledné chvíle slobody," zasmejem sa a on so mnou. Ani sa nemusí opýtať a nalieva mi whiskey s ľadom. Jemne si popíjam a premýšľam nad zmyslom života, keď uvidím jednu nádherná brunetku sedieť za barom. Chvíľu ju pozorujem a čakám, či sa niekde nezjaví jej priateľ alebo tak. Nik neprichádza a preto prichádzajú moje baliace techniky. 

Pozerám sa priamo na ňu až kým si to nevšimne. Spočiatku odbočuje pohľadom, ale ako každá sleduje, či ju naozaj pozorujem. Po možno piatom pohľade z očí do očí ostane tak. Neodbočuje a usmeje sa. Pre mňa je to znamenie ísť na vec. Postavím sa, upravím a prejdem priamo k nej. Tvári sa, že ma nevidí a tak zvodným tónom poviem : 

,,Prečo je takáto krásna slečne po večeroch sama v bare?" Usmeje sa a pozrie sa na mňa. 

,,Možno preto, aby ju obťažovali pregelovaný chlapci, ako si ty." Toto ma zmiatlo. 

,,Obťažujem ťa? Tak to radšej pôjdem," zašepkám a chcem odísť, viem však, že ďaleko nezájdem. 

,,Ale nie, tak som to nemyslela. Som Lana, a ty?" Usmeje sa a podá mi ruku . Podám jej tu svoju a pobozkám ju na líce. Možno aj tento večer bude príjemný. 

♥♥♥Ďakujem veľmi za prečítania a votes a komentáriky, ktoré ma hrejú pri srdiečku.Možno to je teraz nudné, ale to sú len začiatky, sľubujem :D ♥