Double problem

15. KAPITOLA

Jess

,,Tak, aký máš na to celé názor?" opýta sa Louis cestou k môjmu domu a preradí páku na aute. 

,,Mám z toho dobrý pocit, som veľmi rada, že sme sa stretli," s nadšením odpoviem a v bruchu pocítim zvláštne motýliky. 

,,Zdalo sa to iba mne alebo ste sa na seba pozerali ako starý zamilovaný pár?" podpichne ma zo srandy a mnou prebehne zvláštny mráz. 

,,Jasné, že nie, čo ti to napadá?" používam svoj obranný mechanizmus na zneškodnenie tejto narážky. 

,,Ja sám neviem, pripomenulo mi to staré časy," zasmeje sa a odbočí za roh. 

,,Nie je to vtipné, Louis." Zamyslím sa na chvíľu a potom dodám : 

,,Nesmieš sa pred Jamesom prekecnúť, nikdy. Ste v práci spolu stále." 

,,Neboj sa, to sa nestane. Chcel som sa s tebou iba o niečom porozprávať, niečo o ňom. Neviem, či je to pravda, ale musím ti to povedať." 

,,Počúvam," poviem a zmením svoj pohľad na úplne sústredený. 

,,Vraj mal kedysi dievča, ktoré sa s ním po dlhej rozišlo preto, pretože ju bil a v podstate vraj aj vydieral. Neviem to na isto, sú to len klebety, ale keby sa náhodou niekedy niečo také stalo, povieš mi to. Nie si tu sama a ja by som nedovolil, aby sa niečo stalo. Som s Jamesom stále a nikdy nebol agresívny, ale vyvolalo to vo mne zvláštne pocity. Musel som ti to povedať," vážnym tónom zo seba dostane. 

,,Nie, nič také sa nestalo a určite by som ti to povedala," ubezpečím ho a vo vnútri necítim žiadne znepokojenie.  Náš vzťah je predsa krásny a vytúžený. 

Onedlho prídeme pred náš dom, kde sa rozlúčim s Louisom a vojdem dnu. James sa hrá s deťmi a milo sa na mňa usmeje, ukáže na miesto vedľa seba a ja sa pridám do tejto krásnej rodinnej aktivity. Konečne to môžem nazvať takto. Mám zvláštny pocit z toho, že mu musím klamať, kde som bola, ale vďaka tomuto stretnutiu zo mňa všetko opadlo. 

Daniel 

Prešiel už istý čas a ja opäť mierim do väzenia za svojim skvelým bračekom. Opäť si sadám za ten mne dobre známy stôl a čakám na mne dobre známu, ale v poslednej dobe neznámu osobu v podobe môjho brata. Vstúpi, s putami na rukách, tentokrát má pod okom obrovský fialový monokel a sadá si oproti mne. 

,,Ahoj, Daniel. Som tak rád, že si prišiel. Dlho si tu nebol a ani si mi nevolal. Čakal som na to." Začne s výčitkou a moje srdce sa zachveje. Vyzerá, že ho to naozaj zobralo. Chýbam mu? 

,,Prepáč, Josh. Mal som toho veľmi veľa a je veľa toho, čo ti chcem povedať, ale jedno mi povedz aj ty, prečo máš ten monokel?" prísne zašepkám a zahľadím sa na uboleného brata. Okrem monokla som si všimol pár modrín na rukách a škrabanec na krku. 

,, Pobil som sa s jedným väzňom. Idiot, kradol mi jedlo a nezvládol som ten tlak," vysvetľuje a celý sa chveje. 

,,Stáva sa to častejšie? Mám sa sťažovať? Si vychudnutý, každou návštevou viac a viac. Väzenie ťa má poučiť, ale nemá byť miestom, kde budeš trpieť a hlavne keď svoje činy ľutuješ a to ty áno, či?" 

,,Samozrejme, že áno," zašepká tak presvedčivo, až mi celým telom prebehnú zimomriavky. Do očí sa mi nahrnú slzy a vidím jeho pokoru. 

,,Chýbaš mi Josh, stále mi chýbaš. Si preč tak dlho, ale tom celom živote strávenom s tebou mi v  ňom jednoducho niečo chýba."  Vidím jeho mierny úsmev a som rád, že ho to potešilo.