Double problem

14.KAPITOLA

Daniel

Môj deň pokračuje ako obvykle: pracovne. V kancelárií sa snažím dať dohromady pár zmlúv a vybavujem telefonáty s objednávkami alkoholu do baru. Začujem buchnutie dverí a následne do kancelárie vojde Josh s Laylou. Už pri prvom pohľade na brata vidím, že mal ťažkú noc. Trochu sa tomu zaškerím a on sa na mňa zamračí :

,,Prestaň sa smiať, ja som to nechcel prehnať." Chytí si hlavu na znak toho, že ho bolí. 

,,Ale prehnal," znovu sa zasmejem. 

,,A ty si si ako užil noc s Jess?" opýta sa rýchlo Josh a zase si chytí hlavu. 

,,Výborne," odpoviem nejasne a opäť sa zahľadím do papierov. 

,,Bolo niečo?" nenechá sa odbiť. V tej chvíli mi dôjde, že v miestnosti je aj Layla a preto schválne poviem : 

,,Bolo a bolo to dokonalé." Ona sa trochu zamračí a  naznačí Joshovi, aby šiel do izby. 

,,A vy dvaja ste boli spolu?" stihnem sa ešte opýtať a usmejem sa na Josha. 

,,Nie," rázne povie Layla. 

,,Ona ma našla na chodníku," začne sa smiať Josh, ale potom uzná,  že je sám pre seba veľmi hlučný a opäť si pomasíruje hlavu prstami. 

,,A zobrala som ho sem," doplní ho Layla. Potom sa na mňa znovu zvodne usmeje a ja prevrátim očami. Obaja zmiznú za dverami a moje oči sa zaboria späť do papierov. 

Jess

Pomaly otváram oči, ale okamžite ma popadne panika. Postavím sa, ale moju snahu pohybovať sa ďaleko od steny zastaví kus kovu, ktorý mám pripevnený okolo nohy. Čo má toto celé znamenať? Kde to vlastne som? Pozornejšie sa poobzerám po okolí, ale som zavretá v miestnosti. V maličkej miestnosti, ktorá je veľká tak, že by som z jednej strany na druhú spravila maximálne tri kroky. Okná sú pribité doskami, prechádzajú tu len malé lúče svetla. Rozplačem sa a schúlim sa do klbka na zemi. Kto mi toto mohol spraviť? Prečo mne? Zabijú ma tu ? Môj plač preruší zvláštne upravený hlas, ktorý sa ozve z neznáma: 

,,Postav sa a žer." Okamžite sa postavím a obzerám sa, kto to hovorí. Nevidím nikoho, až kým si nevšimne malý reproduktor pripevnený na stene. Hneď vedľa neho kamera. To ma ten niekto stále vidí? V dverách sa na spodnej časti otvorí malý otvor a cez neho mi nejaká ruka podá kus chcela a syr a na tanieri. Nestihnem ani zaregistrovať, či je tá ruka mužská alebo ženská, ale otvor sa hneď zavrie. 

,,Čo odo mňa chcete?" začnem zúfalo kričať smerom do kamery. 

,,Žer som povedal," ozve sa znovu upravený hlas. Znie ako robot. Na protest to neurobím. Ostanem stáť a pozerať sa smerom do kamery. Neviem, kde som nabrala túto odvahu, ale nebudem poslúchať  ako nejaká bábka.  Do očí sa mi začnú tlačiť slzy. 

,,Tri dni bez jedla," opäť povie hlas a malý otvor sa otvorí. Ruka vezme aj tú trochu jedla, ktoré mi dali a všetko je preč. Mám strach ako ešte nikdy. Chcú aby som umrela? Chcú ma mučiť? Načo ma tu majú? Celá sa trasiem a opäť sa schúlim do klbka na zemi. Odtiaľto nie je únik a ja ani len netuším, čo sa so mnou bude diať ďalej. Kto mi to mohol urobiť?

Daniel 

Práve sa chystám zavolať Jess, pretože sa mi neozvala. Už potrebujem počuť jej hlas, akoby som bol na nej závislý. Vytočím jej číslo, ale stanica je nedostupná. Trochu ma to znepokojí, pretože sa to predtým nikdy nestalo. O pár minút to skúsim znova, ale nič. Nechápem, ako je to možné.Prvé ma napadne, že  musím za ňou zájsť na internát. Nebola by nedostupná len tak. Vezmem si kľúče, mobil a rýchlo vyjdem von. Naskočím do auta a netrpezlivo klopkám na volant, kým stojím v kolóne. Konečne sa dostanem pred jej internát a takou rýchlosťou vbehnem dnu, že to ešte asi nezažili. Žmurknem na slečnu za stolom, ktorá ma už pozná a vždy pustí hore a už len kráčam k jej izbe. Zaklopem na dvere a otvorí mi Clare. Milo sa na mňa usmeje a povie :